Elar Du Namar

Jméno: Elar Du Namar (elfsky sa to číta Eläa du Namä, trpaslíči El Du Namr, ludsky ako sa to píše, s dôrazom na "R")

Druh: polo-stín
 
Datum narození: neznámy
 
Věk: neznámy (bol posadnutý v 23 rokoch)
 
Popis: Má na človeka vysokú, športovú postavu. Jeho farba pleti naznačuje, akoby pár storočí nevidel slnko, ale pomaly sa začína prejavovať pigment, niečo, čo je u tienov nezvyčajné. Vlasy ma červené, farby krvy, ktorú spolu s touto podobou prelial ludom, lefom, drakom aj iným, temnejším bytostiam. Jeho tvár je hladká, žiadne strnisko, ako by ste čakali u dospelého. Sám si myslí,že je to vdaka hlasom, ktoré sa mu ozývajú v hlave, šeptajú. Celkovo má jemnejšie črty ako ludia v alageasii, čo mu našepkáva, že pochádza z inej doby. Na jeho tváry sú najzvláštnejšie jeho oči, jedno svetlo-modré, ako jasná obloha, druhé krvavé, rovnakej farby ako jeho vlasy. To lavé modré oka sa niekedy zmení na červené, vtedy, ked ho hlasy ovládnu. Jeho športová postava je pomerne vypracovaná, takže mu nosiť zbrane alebo brnenie nerobí problém. Pre ženy je velmi prítažlivý ale zároveň odpudivý, lebo má okolo seba auru, ktorá každého odháňa. Ako oblečenie nosí vzdušné nohavice, s ktorými sa mu kahšie pohybuje. Potom má tuniku a na nej čierne krúžkové brnenie, však to vidí málokto, kedže na tom všetkom má ešte tenký plášť. Nemá ho kvôli zime alebo daždu, kedže takéto veci už dávno prestal cítiť. Nosí ju kvôli svojmu výzoru a nechce prezradiť svoj pôvod. Síce mu to často kazia zvieratá, ktoré pri nom prskajú a utekajú, ale na vetšinu rás to funguje. Okrem toho ešte nosí kožený opasok, za ktorým má zapásaný meč, obalený do látky bez puzdra, pretože púzdro sa mu dávno rozpadlo. Na nohách má dreváky, teda iba spodnú časť. Sú síce nepohodlné, ale neprejde cez nich žiaden kamienok. Ostatok má spojené s nohou na ramienkach, takže držia a má ich navolno. Vo vlasoch má vpletenú stušku, aby mu nepadali vlasy do tváre, či už v boji alebo normálnom živote.
 
Historie: Mnohý ludia nás presviedčajú, že po smrti pojdeme za predkmi. Za bohmi. Iný dokonca že potom nie je nič. Ale čo som potom ja? Moja rodina dávno zhnila a ich kosti sa zmenili v prach, ostal som. Je toto snád posmrtný život? Alebo iba dalšia etapa utrpenia?

Lod zakotvila. Pomaly som sa postavil zo zeme a skontroloval topánky. Od minulej príhody z potkanom som bol obozretný. Nechcel som skončiť ako iný chudáci. Nič. Nasdil som si ich a navliekol krúžkové brnenie, potom opasok, chrániče rúk a nôh. Nakoniec som nasadil Dethrila, svoju pýchu, pýchu svojho rodu. Vystúpil som na palubu lode v plnej zbroji. Bolo nám povedané,aby sme pred ušatými a ich chlpatými detmi urobili dojem. Pozrel som sa na ostatných mužov. Naša lod šla prvá, ostatné, zo zásobami, ženami a detmi za nami, nekotvili. čakali, ako dopadne stretnutie. Ja som mal tu česť ísť na lodi s Palancarom, našim králom. Nadýchol som sa, nedal na sebe spoznať strach. Na palubu vystúpili 2 bytosti, za nimi stál dav ich zástupcou, avšak na lod nevystúpili. Asi majú rovnaký strach ako my, myslel som si vtedy. Mal som predsa iba 16 rokov, bol som ešte holobriadok. Prvá bytosť, ktorú som uvidel, bol zavalitý kus kameňa. Videl som, ako mu spod jemnej, látkovej košele risujú pevné svaly, za ktoré by dal ktorýkolvek muž na tejto palube čokolvek. Avšak mužov vtedy trpaslík nezaujímal. Zaujímala ich tá bohyňa. Jej pleť bola bledá ako mlieko, jej úzka tvár mala dokonalý tvar slzy. Každému mužovi na tejto palube stúpla krv do tváre. jej dokonalé krivky vzbudila aj vo mne niečo zakázané. "Atra esterní ono thelduin" vyslovila zvonivým hlasom a urobila jemný posunok rukou. Pozrela sa na krála svojími smaragdovími očami, akoby na niečo čakala. Ku královi sa nahol radc a niečo mu zašepkal do ucha. Vôbec som tým slovám nerozumel, ale počul som ich. Král neohrabane zopakoval gesto a vyslovil "Mor´ranr lífa unin hjarta onr". Elfke to asi stačilo a poklakla ku trpaslíkovi. Ten sa najprv chcel odtiahnuť, akoby bola niečo odporného, ale v poslednej chvíli ostal. Príkivol zachmúrenou hlavou a odišiel za zástupcami a začal živo niečo znázornovať rukami, mieriac pritom smerom k nohavicám. Jeho priatelia v sebe neudržali smiech. Začervenal som sa a otočil sa smerom na oblohu.Druhé stretnutie našich rás začalo. A pravdepodobne sa predlži.

Králi a královné všetkých rás sa stretli na súši a nechceli byť nikým rušení. Dostal som oddych, ktorý som za mesiace strávené na lodi potreboval. Prechádzal som sa po tábore a premýšlal o budúcom osude našej rasy. Raz-haka nás príliš dlho prenasledovali a Urgralgra rovnako usilovne. Vstúpil som do vznešeného stanu. Hned ked som vošiel, objalo ma malé dievčatko. "Ahoj, Rezshi" pozdravil som svoju sestru a pohrabal sa jej vo vlasoch. Mala hnedé vlasy ako ja po otcovi. Ale všetko ostatné mala po matke, hlavne tie nádherné modré oči farby svetlej oblohy. Zasmiala sa a ja som ju pustil na zem. Na provizornom stolíku sedela matka a opäť leštila čepel mojeho otca. "Mami,..." Chcel som jej to vysvetliť, povedať jej, že to, čo sa stalo s otcom nebola moja vinna, avšak ona ma nepočúvala. Vzdychol som si a objal ju na ramenách, na ktoré ruky mi potom položil svoje vlastné a oprela s ne. Otec umrel pred pár mesiacmi, ukusla ho nejaká krysa. Bol prvou obetou tej choroby,ktorá skolila 2 naše lode. Jednu sme zničili sami, podpálili ju. Krysi sa tam premnožili a vyjedli zásoby. Bolo to nevyhnutná obäť. Moj otec bol bojovník, nezaslúžil si takú smrť. Odrazu nad nami zaznel mohtný rev a šuchot krídel. Začul som výkrik "wywern" (letherblaka) a rýchlo popadol otcov meč.Plachty sa zdvihli, silný dopad nohami na zem. Vyšiel som von a uvidel niečo neuvertelné. Spočiatku to vyzeralo ako wywern, ale bolo to niečo iné. Svetlejšie. Neskor som sa dozvedel, že to čo som videl, bol drak a to, čo na nom jazdilo, bol jeho jazdec. Moja sestra na toho draka pozerala s otvorenými ústami. Drak sa na nu otočil a posunul sa až k jej hlave. Sestra stála bez pohnutia a čakala, čo sa bude diať. JA som len zvieral meč a v jednom momente by som usekol drakovi oko keby sa jej dotkol. Odrazu sa mi v hlave rozoznel hlas, ktorému som nerozumel. Po chvílke sa zmenil na obrázky a rôzne zvuky. Vyjadrovali smiech a radosť nad dráčatmi. Sestra sa usmiala a čapla ho po nose. Jazdec sa zasmial zvonivým hlasom. "Uleathe." Povedal a ukázal na seba, potom na draka "Kvesta". Potom zabuchal po ramene drakovi a vzlietli preč.

Vstával som z postele. Dal si ma zavolať král. Už to je 7 rok odvtedy, čo sme pristáli na pevnine a zobrali si časť algeasie. Naše dohody boli krehké, či už s elfami alebo trpaslíkmi. V krajine sa objavili Raz-hakovia a Urgali. Elfovia a jazdci s nimi bojovali, ale aj tak to najviac schytali naše rady,radi ludí. Král sa zbláznil. V každom z nás videl nepriatela. Chcel ovládnuť celú Alegeasiu, podmaniť si všetky rasy. Ale nemohol bojovať naraz zo všetkými. Došiel som do tronej sáli
, spolu z dalšími 50 mužmi. Za tých 7 rokov sme vybudovali iba profizorne budovy.Rozhliadol som sa a trocha aj chápal krála, prečo tolko baží po dobitý elfých miest. Král s nami nehovoril, len sedel a mrmlal si popod nos. Vedla neho stál jeho najstarší syn a radca. Bol prvý, ktorému sa prajavila mágia. Kráčal rovno k nám a vysveloval nám našu úlohu. Začul o rase duchov, ktorá má nesmiernu moc. Mohla by nám pomocť s urgalmi a Raz-hakmi. V skutočnosti ich chcel zneužiť proti elfom, kedže oni nás dokázali mávnuťím ruky premeniť na prach. Pri slove duch niektorý z nás pocítili strach. Medzi nimi aj ja, ale nedal som to poznať. Poslúchol som rozkazy a išiel dobaliť veci na cestu. Bola ešte noc. Sestra aj matka ešte spali. Pohladil som ich po vlasoch a zobral matke z nočného stolíka otcov meč, Dethrila. Vysadol som na koňa a nasledoval radcu v čele družiny. Išli sme ne sever, k beorskym horám, miestu, kde ich videli naposledy. Išli sme 2 dni cestou koňom, kým sa došli do miesta, kde ich videli. Napíjal som sa z čutory. Zamrzol mi mozog z tej ladovej vody. Chytil som sa za čelo a stisol. Odrazu vedla mna padol jeden jazdec. Začul som výkriky a videl,ko mu strieka krv z hrtana. Natiahol som štít a chytil rukoväť meča. Prvoradne bolo prežiť, nie hlúpo umrieť v boji. Z každej strany na nás vyskakovali urgalovia a kosili nás po skupinkách. Predo mnou pobehoval radca. Nemohol som ho zachrániť, ako nku mne natahoval ruky. Odrazu, ked som si myslel, že som už dostatočne daleko, ma zasiahol šíp s čiernymi perom a ja som spadol na chladnú zmrznutú zem Dračích hôr.

Prebral som sa na kamenom stole, s velkou bolestou v ramene a hlave. Chcel som sa postaviť,ale telo ma neposlúchalo. Otvoril som oči. Najprv som videl všetko rozmazane a tmavo, le postupne mi oči zaslzeli a ja som uvidel svet v pravých farbách. Ale stále som sa nemohol postaviť, aj ked teraz z iných dôvodov. Bol som totiž pripútaný. Predo mnou stály urgalovia, ktorý na nás zautočili. Avšak neboli to urgalovia. Zložili si zvieracie parohy a odkrili šatky. Boli to normálny ludia, rovnký ako som ja alebo tý, ktorých pobili. Ale prečo?,Prečo by to robili? Odrazu sa ku mne blížila postava v temnom plášty. Netušil som, kto to je, ale mal by som. Zložila si kapucnu a ja som uvidel napoly znetvorenú tvár Radcu krála. Nepozrel sa na mna, nič mi nevysvetloval. Nebolo treba. Vedel som, že král to na nás už dávno nachystal. Začal odriekavať slová, ktorým som nerozumel. Boli ako z dávno zabudnutého sna. Odrazu sa ku mne sklonili nebesá. Videl som, ako sa okolo mna začala formovať dúha. Bolo to prekrásne. Radca dalej mrmlal svoje zaklínadlo a ja som pozoroval ten úkaz. Nádherné. Mal som chuť sa ich dotknúť. Začali okolo mna výriť rýchlejšie a rýchlejšie. Farby do seba splívali. Odrazu sa jeden z kruhu oddelili a vletel priamo do mna. Zamrzol mi dych. Miesto, kde sa ma dotkol, začalo chladnúť a páliť zároveň. Vykríkol som. Tá bolesť bola neznesitelná. Odrazu vošiel další. Nemal som silu kričať. Další,další,další. Pomaličky som strácal cit nad celým telomuž kruh točil posledný a ja som mohol iba točiť očami a pozerať sa na svoj koniec. Vošiel do mna. Oči mi zkameneli a naposledy som ich zavrel.

Otvorili sme oči. Ten svet bol príliš svetlý. Toto telo príliš chladné. A ažké. O, ano tažké. Cítili sme, ako našou pokožkou prechádza bolseť z toho drsného kameňa. Naše vlasy začali červenieť, pokožka blednúť. Svetlo bolo ešte ostrejšie. Vychádzalo slnko. Bolo iné ako obyčajne. Také, chladné a pálivé. Pozreli sme sa na naše putá. škriabali pálili, boli pritažké. Chceli sme ich preč. Trhli sme rukou a kameň praskol. Slabé želieska sa podvolili našej sile. Tackavo sme sa postavil pred našeho pána."Ako sa voláš, dieťa moje?" Vyslovil Radca. Tú tvá sme v živote nevideli." Kverskach" Vyslovili sme cez hnilobné ústa. "Ano, ano, tak sa menujeme." Potom sa nám na perach rozviril úsmev. "My sme Kverskach". VYslovili sme s tým úsmevou a bušiacim srdcom Radcu v rukách. Krv začala striekať. Vojaci utekali, nevedeli, že ohnu nemožu ujisť. "Kto ťa poslal aby si nás dal do tohoto hnusného, mrtveho tela?" Neodpovedal, nemohol. Ale my som tú informaciu už získal z jeho spomienok. "Nenávidíme vás!" Postavili sme sa do krvavej lázne našich nepriatelov. Usmievali sme sa. Chystali sme sa odísť, ked vtedy sme uvideli na zemi ležať meč. Zdvihli sme ho. Bol chladný, rovnako ako tento svet. A vedel páliť, rovnako ako táto existence. Bol dobrým spoločníkom.V hlave sa nám vyrili myšlienky našeho veznitela. Uvideli sme dievča a starú ženskú, ale nepozerali sme sa a ignorovali to. Bol čas zabíjania, čas pomsty. Objavili sme sa v meste, z kadial pochádzal. Celé bolo vyvraždené. Oh ako sme sa radovali, ked jheo sestra pišťala, ako sme v to dúfali. Chceli sme, aby to telo zažilo rovnaké utrpenie ako my. A určiťe zažilo viac, akoby chcelo. Odrazu sme začuli šuchot krídel. A následný oheň, ako nám praská na kožy. Pred nami stál drak a jeho jazdec. Síce sme sa s ním nikdy nestretli, vedeli sme jeho meno. "Kvesta.my ťa nenávidíme." vykríkli sme a začali boj ostrie na ostrie.Urobil sme výpad. Tunika sa mu presekla na prsiach. Uvideli sme jeho mramorové svaly, ktoré vyzerali nezničitelné. Avšak my sme sa chceli presvedčiť o opaku. Kým sme my dvaja bojovali, drak na nás zúrivo útočil zo zadu. Alebo sa iba držali späť, kedže našeho hostitela poznali. Využili sme to a vykríkli "Brisingr". Telo padalo, drak zareval. Celá zem pod ním praskala. Odrazu sme začuli tiché slová umierajúceho jazdca. "Nebud na neho zlý..Nepozná svet z našeho pohladu.Je to iba dieťa, ktoré sa ešte nenaučilo chodiť" S tými, slovami..skutočný dračí jazdec a prvý tienobijec, odišiel za závoj. Okolo nás sa začali fomovať kryštále. Vykríkli sme. "Nenávidíme váááááááás" Avšak náš krik nikto nepočul. Odrazu okolo nás všetko utíchlo a my sme si konečne odpočinuli. Konečne žiaden pálivý chlad ani chladné pálenie. Iba ticho..to ticho....

Drahokam praskal. Cítili sme, nie, cítil som, ako dračia moc slábne. Nevedel som, že vtedy Draci vymreli, naozaj som to nevedel..
Posledný kúsok kryštálu praskol a ja som sa po storočiach konečne nadýchol. Ano, ja. Pozrel som sa na svoje dlane. Koho sú tie ruky, to som nevedel. Uvidel som svoj odraz v zrkadle. Nevedel som, komu patrí. Kto som? Zatackal som sa a pri páde si o kryštál porezal ruku. Krv, to je..V hlave mi začali hučať stovky hlasov. Chitil som sa za hlavu a stisol ju. "Arrrr" Vykríkol som od bolesti. Hlasy utichli. Opäť bolo ticho. Elfovia..spomenul som si na nejaký dávny sen. Oni ovládajú mágiu liečenia. Vyliečia ma od mojich hlasov.Radostne som sa usmial ako málé dieťa."My..ja..som Namar" Povedal som si bezmenné meno.Vstal som. Moje telo bolo drevené. Opäť som spadol, meč my vyklzol z opaska. Ja mám meč? Netušil som, čo tu robí, le pre vlastnú ochranu som to predsa musel dokázať. Zasadil som ho späť za opsok a dotýkajúc sa steny som vyšiel z mrtveho mesta, smerom do Elesmery, krajiny elfov.
 
Kontakt: skype-Adop1011  

Rodina: mrtvá

Majetek: katana