Lysadae

Jméno: Lysadae Tymeliss

Druh: Kočkodlak

Jazyky: Vie rozprávať výborne ľudským aj starovekým jazykom;z Urgalského jazyka pozná iba pár nemilých slov, ktoré nerada rozpráva ale niekde ich započula a nejako si ich zapamätala. Pomaly sa začína učiť aj trpasličí jazyk.

Dátum narození: 2. 9. 3 241

Věk: 21 let

Ľudská podoba: V ľudskej podobe je Lysadae krásna, mladá žena. Má dlhé hnedé vlasy, čierne oči, ktorým väčšina chlapou neodolá a priateľský úsmev, ktorý sa Lysadae neboji ukázať. Je vysoká, štíhla a na chrbte ma tetovanie - anjelské krídla s malým nadpisom (ver). Lysadae má vážne priateľskú tvár. Väčšinou sa jej preto nikto nebojí ale mília sa. Na jej tele nieje vidieť veľmi zvýraznené svaly, no aj tak sily má dosť.

Mačacia podoba: Lysadae je v svojej mačacjej podobe veľká čierna puma. Jej kožuch je krásny, čistý a hebký. Oči má trochu svetlo žlté s nádychom zelenej farby. Chvost je primerane dlhý jej telu aby ho nemala dlhý ako nejaká opica. Jej telo je síce mohutnejšie ako nejakej divej mačky ale stále má výzor nežnej samice. Pokiaľ Lysadae v svojej mačacej forbe neprejavuje city má dosť strašideľný pohľad vďaka, ktorému dosť ľuďom prejde mráz po chrbte.

Povaha: Milá, citlivá a súcitná. To je len okraj Lysadaeninej povahy. Je dosť citlivá pokiaľ sa niekto baví o jej chovaní alebo o niečom podobnom. Zareaguje na to buď útočne alebo s pár slzami v očiach. Dokáže byť aj dosť panovačná alebo urážlivá, ale niečo také jej v hlave nevydrží dlho. Prakticky jej to z nej vyfučí. Je dosť inteligentná, no dokáže sa chovať ako úplný trkvas aj keď to sama nechce. Miluje prírodu, pokoj, meditáciu, zvieratá (okrem psovitých šeliem), učenie sa nových vecí, hudbu a umenie. Naopak nenávidí neslušné chovanie (aj keď ona sama nieje dokonalá v takýchto veciach), škrípanie, nepríjemné pachy, ktoré jej mačaciemu nosu vôbec nesedia. Najradšej sa stretáva s ľuďmi, inými mačkodlakmi, elfmi,...ale najviac ju fascinujú víly. Nie tie veľké ale maličké. Pravdepodobne to znie ako predátorská reč, kedže Lysadae je Kočkodlak, ale vážne sa jej páčia. Ich ladné pohyby a roztomilé úsmevy. Dúfa že raz stretne naozajstného draka, ktorý by jej dovolil sa o ňom viacej naučiť.

Historie: Narodila som sa v rodine mačkodlakov, ktorý mali celkom dobrú povesť- rodina Tymeliss. Keď som sa narodila hneď mi bolo jasné že mi bude dobre a mala som pravdu. Moja matka Zirra bola múdra žena (mačkodlačica?), ktorá ma naučila všetko podstatné v živote. Aká je dvôležitá príroda, ostatné živočíchy a rasy. Môj otec ma skôr učil fyzickým veciam ako je boj. Neučil ma nič násilnícke, len niečo na sebeobranu. Dúfala som že sa raz stanem milou, múdrou a silnou ženou (mačkodlačicou), ktorá bude pomáhať ostatným mačkodlakom a iným rasám. Moje želanie sa raz vyplní to viem. Žila som so svojimi rodičmi až po kým som nebola pripravená odísť.

***

Prišiel čas a ja som chcela aj nechcela opustiť moje rodné miesto. Vážne...bolo to neuveriteľne tažké. Potom čo pre mňa moji rodičia všetko urobili. Ako ma učili rôznym jazykom, tancom, literatúre. Vážne, prežila som s nimi pekný čas na ktorý nikdy nezabudnem. Postavila som sa k bráne, ktorá sa pomaly otvárala mne a aj mojim snom. Keď bola otvorená dokorán vykročila som v pred, no na sekundu som zaváhala a obzrela sa za mojimi rodičmi. Rozbehla som sa k nim a objala ich najsilnejšie ako som len mohla. Mama s otcom sa len usmievali. Vyzerali byť dosť hrdí. Tiež som bola hrdá, no nie na mňa ale na nich! Pretože vychovať niekoho takého ako som bola ja určite nebolo ľahké. Raz mača raz ľudské dieťa. Muselo to byť vážne šialené. Nakoniec som sa otočila a ešte raz vykročila vpred. Tento krát som sa už neobhliadala len išla rovno za svojim nosom. Prechádzala som mestom v ktorom bolo naše sídlo a veselo som sa naďalej usmievala. Obzerala som sa okolo a v mysli som si hovorila aké úžastné a neuveriteľné veci môžem zažiť. Keď som konečne prešla cez mesto vzdychla som si ale povedala som "Nebudem!...Nebudem sa otáčať stále naspäť a len hľadieť do minulosti!" Trochu šibalsky som sa pousmiala a išla ďalej. O nedlho som došla k lesu. Vyzeral dosť husto, pretože keď som sa obzerala nevidela som kde by mohol byť jeho okraj. Nebojácne som do neho vošla ale po pár krokoch som sa cítila trochu stratene a o pár sekúnd som si aj uvedomila že som bola stratená. Obzrela som sa za seba dúfajúc že ešte uvidím začiatok lesa aby som sa dostala von, ale na moje prekvapenie tam nebol. Trochu vystrašene som sa otriasla a snažila sa spamätať. Keď sa mi to podarilo uvidela som nejaké svetielko. Bolo modré a žiarilo ako malá hviezdička. Tá mačacia strana kričala nech ju idem chytiť ale ľudská si snažila zachovať dôstojnosť. Nakoniec mi to nedalo a rozbehla som sa za svetielkom. Letelo dosť rýchlo a aj keď som bežala najrýchlejšie ako som len mohla nemohla som ho dostihnúť. Nakoniec som ho stratila... Sklamane a unavene som si sadla pod strom a vydýchla si. Zavrela som oči a začala premýšľať. Ani som si to neuvedomila a zaspala som. Vzbudila som sa v nejakom čudnom domčeku. Aspoň som si to myslela. Obzrela som sa pomaly okolo seba a na svojej ruke som si niečo všimla. Bolo to to svetielko. Trochu som pískla ale potom mi svetielko zakrylo pusu malou ručkou. (Od kedy majú svetielka ručky?) zadívala som sa na svetielko keď som si uvedomila že to bola maličká víla. Nadšene som sa na ňu pozrela. Čítala som o nich vo veľa rozprávkových knihách a preto ma veľmi začalo baviť o nich študovať. Užasnuto som na ňu pozerala. Doslova som v očiach mala malé iskričky, no malá víla o nedlho zmizla. Obzrela som sa keď som si všimla niečo ligotavé na stole. Vyzeralo to pekne ale nechcela som to ukradnúť. Nechcela som byť zlodejka. Naopak som chcela pomáhať. Bolo už na čase aby som začala hľadať cestu von z lesa ale nemohla som nájsť ani dvere z toho domu. Trochu som spanykárila a zavrčala. Po niekoľkých hodinách hľadania jedných dverý som sa rozhodla že radšej počkám než sa víla vráti a pomôže mi. Skrčila som sa v rožku.

***

Prešiel jeden deň a víla sa stále neukázala. Ja už som bola trošičku hladná ale nemala som žiadnu cestu von, nemala som ani jedlo a v dome tiež žiadne nebolo. Celá zmožená som si ľahla na podlahu a čakala.

***

-O tri dni neskôr-

Toto už som vážne nedokázala zniesť. Nervy som už mala dosť napiaté, pretože som štyri dni nejedla, ale najviac ma stresovalo asi to že som nemala cestu, s ktorou by som sa dostala z domu. Postavila som sa zo zeme. Vyzeralo to akoby som už aj ja bola zaprašená. Postavila som sa k stene a položila na ňu ruky. (Čo keď tu je nejaký tajný východ?) pomyslela som si práve keď mi zaškvrkalo v žalúdku. Slabučko som mňaukla a hľadala ďalej. Prešla som celú miestnosť asi päťkrát dokolečka ale nič som nenašla. Bola som tam kde som začala. Zavretá v malom domčeku, z ktorého nebolo cesty preč. Povzdychla som si keď sa mi trochu zatočilo v hlave. "To bude asi preto lebo som nič nejedla ani nepila," sadla som si na zem a chytila si hlavu. Strašne ma bolela a ja som sa cítila veľmi zle. Žalúdok mi v tele tancoval a mala som pocit že mi hlava vybuchne. O pár sekúnd som odpadla a keď som sa prebudila objavila som sa v izbe. Nebol to už ten domček. Vyzeralo to skôr ako nejaký menší hotel alebo niečo také. Postavila som sa a otvorila dvere. Vošla som do obývačky kde nikto nebol. Potom som otvorila dvere od mojej izby a utekala dole či sa niečo nedozviem od ľudí čo pracovali v tom "hoteli". Zošla som dolu po schodoch a spýtala sa pár pracovníkov hotela či nevidela niečo čudné ohľadom mňa. Nikto nič nehovoril okrem toho že som normálne prišla a objednala si jednu izbu na jednu noc. Nechcela som robiť veľký hunbuk takže som sa radšej stiahla naspäť do izby. Nič mi nedávalo zmysel. Nepamätala som si nič, skoro ani veci čo boli v tamtom dome. A zapamätať si to by to bolo ľahké, pretože som bola zavretá štyri dni v jednej a tej istej izbyčke. Cítila som sa nervózne keď som si spomenula na jednu vec, ktorú som si povedala pred tým než som vošla do toho lesa. Nikdy sa už nebudem otáčať a pozerať na to staré. Vydýchla som si a pozrela sa von z okna. Usmiala som sa a pobalila si moje veci, ktoré som mala v izbe. Vyšla som von z hotela a vydala sa zase novým smerom...

~Koniec~

Kontakt: Email- kajka982@gmail.com 

Skype- kajka9822

Rodina: Jediná rodina, ktorá nám môže byť najbližšia je tá vlastná. Moja matka menom Zirra Tymeliss a otec menom Trioss Tymeliss boli milí mačkodlaci, ktorí pomohli veľa ľuďom, trpaslíkom, drakom,... sú môj vzor. S ostatnými členmi rodiny som sa nikdy nestretla až na svoju starú mamu Eliss Tymeliss. Mala som ju rada, pretože bola milá a vždy mi nosila nejaký pekný darček.

Majetok:Malá dýka, červený šál, šaty, prívesok, ktorý ma v strede červný drahokam, kniha o všetkých mýtických rasách