June Rinäel

/2/

Meno: June Rinäel

Pohlavie: Žena

Rasa: Elfka

Titul: Dračia Jazdkyňa

Jazyk: Staroveký a Centrálny dialekt ľudského jazyka 

Dátum narodenia: Narodila sa v deň jednej z najhorších búrok aké kedy Du Welldenvarden zažili

Vek: Jej vek sa dá prirovnať veku dospelého elfa, avšak je diskutabilné, koľko má naozaj rokov. Je možné, že už to ani sama nevie.

Podoba

"Zo škaredého káčatka sa konečne začala stávať hrdá labuť, ktorá onedlho vzlietne. Elegantne roztiahne krídla. Nájde sily na to, aby ukázala, že sa nebojí. Pretože raz to urobí. Skôr či neskôr sa z tej čiernej ovce stane nádherná laň, ktorá všetkých prekvapí. Nielen vzhľadom ale aj svojou povahou. Svojou nehynúcou odhodlanosťou, svojim entuziazmom a celou svojou žiarivou bytosťou, celým svojim bytím… Bude to ťažká cesta ale raz sa jej to podarí. Som si tým istá. Potom už našou úlohou nebude pomáhať jej. Potom už budeme len sledovať ako letí a priať si, aby doletela tam, kam má."

Štýl obliekania:

June nemá nejaký určitý štýl. Oblieka si hlavne veci, ktoré sú praktické a cíti sa v nich dobre. Hlavnú časť jej šatníka tvoria rôzne tuniky rôznych druhov, strihov, typov a farieb.

Ak by ste dlho a vytrvalo hľadali, našli by ste aj dvojo či trojo dlhých šiat. Už ani sama June nevie, kde ich zobrala a ako sa tam vlastne dostali, no to je v tomto prípade dosť nepodstatné. Nosí ich výhradne na slávnostné príležitosti a aj na to sa pozerá dosť skepticky. Väčšinou si neodpustí niekoľko nie práve najmilších a najkrajších myšlienok. Nakoniec sa do nich ale navlečie a s jemným, hraným úsmevom vyrazí na slávnosť. Čaká sa to od nej a ona si musí plniť svoju povinnosť.

Z tohto opisu ste mohli usúdiť, že je táto elfka konzervatívna, čo však nie je pravda. Samotné šaty, či už štýlom, strihom, farbou alebo inými vecami, jej nijako nevadia. Ak by jej vadili, okamžite by sa ich zbavila. Chyba je niekde inde. Táto elfka sa na nosenie podobných vecí zvyčajne necíti ale ak by dostala náladu, určite by sa do nich navliekla aj dobrovoľne. Prednosť dáva ale šatom kratšieho strihu. Tých je v šatníku oveľa viac ako šiat siahajúcich až niekam po zem. Sama June sa zastáva názoru, že jej dlhé splývavé šaty zabraňujú v pohybe a obmedzujú ju. Hlavne preto dáva väčšiu šancu tým kratším. Tie je dokonca aj ochotná dobrovoľne nosiť. Aj napriek tomu ju však oveľa skôr uvidíte v elfskej tunike ako v nejakých šatách.

Väčšina vecí sa ale v budúcnosti môže zmeniť. Tak ako jej povaha sa môže zmeniť aj jej vkus. Možno ju za pár rokov nebudeme vidieť v ničom inom, no ktovie?

Keďže sme si to už vyjasnili, môžeme sa spokojne presunúť na obuv. June nemá veľa typov topánok. Nachádzajú sa tu však nejaké tie čižmy, topánky na tichý pohyb po lese a ešte zopár ďalších párov topánok. Celkovo ich nie je veľa a keď sa má ráno elfka rozhodnúť, čo si obuť, siahne po tých o ktorých si myslí, že budú pre dnešok najlepšie. Niekedy ju dokonca môžete zahliadnuť aj bosú, behajúcu po mäkkej mokrej tráve s vlasmi vejúcimi dozadu. Ako nejakú vílu z rozprávky…

Poslednú vec, na ktorú nemôžeme zabudnúť, je kožený opasok. K nemu je pripevnených hneď niekoľko vecí. Je k nemu pripevnená zdobená pochva, ktorá skrýva meč. Na opasku bývajú pripnuté ešte nejaké drobnosti. Zväčša tam môžeme vidieť aj dýku v puzdre a nejakú malú nádobu na vodu. Má ešte jednu zbraň ale tú má pri sebe len zriedka a prednosť dá radšej meču. Tou zbraňou je typický elfský luk z bledého dreva. Ak má pri sebe luk, nechýba aj tulec s šípmi, ktorý má krížom cez chrbát, aby jej nepadal pri behu.

Povaha

Na prvý pohľad vyzerá June ako šedá myška. Naivné dievčatko, ktoré len zaberá ďalšie miesto v spoločnosti. Avšak opak je pravdou.

Tichá pri cudzích, zhovorčivá pri známych. Tak by sme jednou obyčajnou vetou mohli popísať jej správanie na verejnosti. Slušná, dodržiavajúca etiketu a uvoľnená. Naozaj však len uvoľnenie hrá a dáva si pozor na každé slovo, vždy si premysliac, čo povie. Opatrná, väčšinou nehovoriaca svoj skutočný názor.

Neprekvapilo by vás, že je často zamyslená. Nedalo by sa povedať, že má “hlavu v oblakoch”. Ak by ste ale nazreli do jej mysle, pravdepodobne by ste povedali, že jej myšlienky sú ako spletitá búrka, dosť silná a zbesilá na to, aby zničila dom či zmohla slona. June ich ale napriek tomu má pod kontrolou. Teda podľa toho, z akého uhla sa na to pozriete…

Keď ju spoznáte, pochopíte, že má rada detaily a všíma si veci, ktorým ostatný nevenujú ani myšlienku. Všimnete si, že naivná určite nie je a o spojitosti jej mena s vlastnosťami ako je egoizmus či povýšenosť sa tiež nedá nedá hovoriť. Je skôr svojská a niektoré zákutia jej povahy sú ešte stále neprebádané.

I keď nemá vysoké sebavedomie, nepodceňuje sa ale verí svojim schopnostiam i keď sú v niektorých oblastiach dosť chabé. Sama vie, že jej chýba istá dravosť v živote ale je viac ako isté, že obe vlastnosti, aj sebavedomie a aj dravosť, postupom času získa a to hlavne z jedného hlavného dôvodu -  má na ne isté predpoklady a pravdepodobne ich podedila po matke. Práve preto by sa u nej mali čoskoro objaviť, presne tak ako aj nadanie na mágiu a boj.

June je jemná, avšak niektoré pocity (a dokonca aj hnev a zlosť) v nej dokážu splanúť nezávratnou rýchlosťou. Ako horľavina pri ktorej niekto škrtne zápalkou. June sa už ale svoje pocity naučila držať na uzde. Nie je žiadnym tajomstvom, že je výrazne empatická a vlastné i cudzie pocity cíti intenzívnejšie ako by bolo občas potrebné. Napriek tomu ich schováva za maskou. Jej jediným šťastím je, že ju nikto nepozná tak dobre aby dokázal určiť ako sa cíti, len vďaka pohľadu do jej očí alebo podľa jej mimiky.

Samotná June už si stihla všimnúť, že sa toho od nej dosť očakáva. Práve preto sa na verejnosti usmieva skôr z princípu ako z vlastnej vôle. Už je tiež oveľa ťažšie zistiť kedy to hrá a kedy myslí vážne. Osobne ale nemá rada, keď na ňu niekto tlačí alebo jej hovorí čo má robiť. Radšej sa spolieha sama na seba ako na ostatných a prestáva byť dôverčivá ako kedysi.

Za spomenutie stojí aj fakt, že sa často vyhýba spánku i keď vie, že sa za to ráno bude neznášať. Čiastočne za to môže nespavosť, čiastočne fakt, že v noci rada premýšľa, keďže ju nikto nevyrušuje a radšej ide na dlhú prechádzku v tichu ako by mala spať a čiastočne za to môžu nočné mory, ktoré ju pravidelne mučia a vyhne sa im len málokedy. Je to pre ňu nepretržitý cyklus, z ktorého sa nedokáže oslobodiť. Bezsenný spánok je pre ňu nevýslovne cenný. Presne tak ako samota, najlepšie v prírode, prechádzka či čítanie v tichu a voľné rozmýšľanie bez toho aby ju niekto rušil.

História

V jeden upršaný večer, kedy dážď bičoval okná domov a na tmavej oblohe sa objavili masívne blesky sprevádzané hromobitím sa v jednom dome neďaleko od centra Ellesméry narodilo malé dievčatko, ktoré od svojich rodičov dostalo nezvyčajné meno. Malá elfka robila radosť nielen svojim rodičom ale aj okoliu a neraz sa ulicami niesol jej zvonivý smiech, ktorý prinútil k úsmevu aj cudzincov.

Rástla ako z vody. Jej rodičia si to sprvu neuvedomovali, očarený jej veľkými zelenými očami a krásnym melodickými hláskom. Došlo im to až časom, keď nezmyselné zvuky ich jedinej dcérky nahradili celé vety, ktorých skladanie a krkolomné vyslovovanie nerobilo malému dievčatku problém. Bola tiež aj o čosi vyššia, dočiahla na veci, ktoré boli predtým uložené bezpečne ďaleko či vysoko, schované pred jej zvedavým pohľadom a nezbednými rukami. Začínali ju zaujímať veci, ktorým predtým nevenovala ani myšlienku a jej oči sa rozžiarili vždy, keď zistila niečo nové. Ticho v dome onedlho nahradili jej otázky, ktoré nemali konca-kraja. Avšak jej rodičia ju z celého srdca milovali a snažili sa jej venovať čo najviac. Ako to však bolo takmer všade, tento rozprávkový kľud a harmónia nemohla vydržať navždy…

Doteraz nikto nevie, čo sa stalo alebo pokazilo. Ich rodina, oni traja pokope vyzerali naozaj šťastne. Susedia, priatelia i známi ich vždy videli s úsmevmi na tvárach. Dokonca aj otca, ktorý pracovával dlho do noci, hlavne kvôli vysokému postu v spoločnosti.

Ich oči žiarili, ich smiech sa ozýval po lese, keď sa hrali či zabávali so svojou malou princeznou. Spájalo ich puto. Nielen pokrvné ale aj puto lásky, ktoré nechceli skrývať. Elfovia stretávali väčšinou všetkých troch, len málokedy sa vonku objavila len matka s dcérou, keďže otec musel pracovať. No jedného dňa zostali dvaja a nikto nedokázal pochopiť, čo sa vlastne stalo. Otcovu šťastnú tvár nahradila hlboká bolesť a smútok. Žiarivú iskru v jeho očiach nahradil pocit krivdy, osamelosti a hlbokého vyčerpania, spôsobeného prácou a starostlivosťou o June. Jeho malá dcérka nič nechápala, chránená nevedomosťou. Avšak hnedovlasý elf chápal, že sa to onedlho dozvie. Sama. On nedokázal zlomiť srdce svojej mladučkej dcéry informáciou o odchode jej matky bez pravdepodobnosti návratu. Neumrela, to nie. Len odišla, opustila ich bez vysvetlenia dôvodu. Poslednou vecou, ktorej sa chytila pred odchodom, bola kľučka na vchodových dverách ich domu. Tesne predtým už len pergamenu, ktorý ležal na stole s jedinými štyrmi vetami, napísanými v ľavom hornom rohu jej drobným, oblúkovitým písmom.

„Zbohom, je mi to ľúto. Prosím, postaraj sa o June. Verím, že keď vyrastie, bude silnejšia, úspešnejšia a oveľa lepšia ako my obaja dokopy. To už tu však nebudem, aby som na ňu dozerala, preto dúfam, že to za mňa urobíš ty.”

Žiadne “budete mi chýbať”. Vždy sa vyjadrovala presne. Keď chcela niečo povedať, zvyčajne to povedala. Práve preto vedel, že sa táto sebavedomá a cieľavedomá žena sa už nikdy nevráti…

Avšak raz mal prísť ten deň, kedy sa to June dozvie. A aj prišiel, pomaly a zákerne ako smrteľná choroba, na ktorú nie je liek. Práve v tom momente sa silný vzťah rodiny začal rozsypávať a bolo len otázkou času, kedy sa zmení na prach. Práve v tých chvíľach sa život mladej elfky začal obracať tým zlým smerom. Každému pozornejšiemu pozorovateľovi mohlo byť hneď jasné, že sa životy týchto troch elfov už nikdy nespoja a neobnovia tak puto, ktoré medzi nimi bolo pred pomerne krátkym časom. Všetko už bolo rozhodnuté dávno predtým. Ich cesty sa nemali skrížiť a životy nemali prepliesť. Tí dvaja mladí elfovia sa nikdy nemali zamilovať. Svet bol krutý. Rozhodol sa, že im dopraje istý čas radosti a potom si zamanul, že si cenu vyžiada na úplne inom mieste. Všetko malo mať následky, ktoré sa mali ukázať až časom. Nik ale netušil, že budú silné ako prívalová vlna a navždy túto rodinu rozdelia…

Mesiace pomaly zbiehali a otec si začal všímať ako sa z jeho malého dievčatka postupne stáva rozumná a šikovná žena. Práve okolo tej doby nastal zlom, kedy sa rodina rozvrátila. Junin otec už sa dokázal usmievať avšak vnútri ho odchod jeho manželky stále bolel a začínalo sa v ňom objavovať aj niečo iné. Slabý odvar hnevu. Rozmýšľal nad ponukou, ktorá mu bola daná. Chcel byť užitočný a hlavne si chcel ešte zvýšiť post v spoločnosti i keď už napriek tomu bol vnímaný ako niekto dôležitý. S istým váhaním súhlasil. O dva týždne June sedela na schodoch pred ich domom. Jej babka s menom Parteniel, matka jej mamy, sedela vedľa nej. Obe sledovali chrbát vzďaľujúceho sa muža. S obavami a strachom, s nezodpovedanými otázkami. Vráti sa? Zvládne to? Obe chápali, že je silný, no neboli si isté, či je práve boj to, čo mu ide. Nebolo tajomstvom, že v tomto bola vždy lepšia jeho žena a on bol ten, ktorý sa rád pohyboval v spoločnosti a vedel sa bravúrne hrať so slovami a jeho významami.

Preto obe dve len mlčky sedeli, veriac v zdravie jeho rozumu a sledovali telo, ktoré pomaly mizlo z ich zorného poľa. June si uvedomovala, že zostane sama ak jej otec umrie. Uvedomovala si to i keď vtedy nevedela, že ich jej mama opustila. Otec jej vždy hovoril, že odišla za prácou na druhú stranu Du Welldenvarden. Hnedovlasá elfka tomu verila. V tie dni ľutovala, že na otca nezakričala, aby sa vrátil. Nič ale zmeniť nemohla a návrat do minulosti bol nemožný, možno v myšlienkach či spomienkach áno ale v realite sa to nedalo. Preto v tie dni často myslela na to, či sa zachovala správne. Nikto jej neodpovedal. Možno práve to bolo tým obdobím, kedy sa jej ticho a samota zapáčili. Našla v nich istý pokoj, ktorý ju robil kľudnou.

June sa po odchode otca bez zaváhania presťahovala k babke. Nedokázala zostať v dome sama, keďže nedokázala zniesť tiché steny domov a pusto, smutne vyzerajúce izby. Práve preto rodný dom s potešením vymenila za babkin menší ale o dosť veselší a útulnejší. Po určitom čase sa jej zdalo, že už konečne začína byť znova šťastná. Otec jej chýbal. Ona však myšlienky naňho odháňala s istou ľahkosťou, keďže verila v jeho schopnosti.

Jej dni zapĺňali učenie, tréning a čítanie kníh. Práve vredy sa začala učiť aj liečeniu nielen s bylinkami, ktorých mená poznala po niekoľkých dlhých týždňoch naspamäť ale aj s mágiou a je potrebné povedať, že jej to vážne išlo. Matkine gény a sklony k mágii a boju nedokázala zaprieť. Navyše nebolo pochýb, že ju všetky tieto veci bavia. Parteniel jej vždy bez váhania poradila, či už sa to týkalo mágie alebo obyčajného učenia ohľadne ľudského jazyka, ktorý nebol tak ľahký ako sa spočiatku zdalo. June sa pomaly učila všeobecné základy. Učenie etikety nebolo jedinou vecou, ktorá zapĺňali jej dni. V jej rozvrhu sa nachádzalo všetko. Od liečenia bylinkami a mágie sa presúvali k etikete, ľudskému jazyku a dokonca aj boju s mečom a strieľaniu z luku. V jej očiach sa začala znova objavovať iskra, ktorá dávala najavo, že si život naozaj užíva. Vtedy ale nevedela, tak po tak krátkom čase znova zmizne a všetko šťastie a radosť sa rozplynie akoby tam nikdy nebola. Najhoršie ale bolo, že jej radosť mal pokaziť práve jej otec.

A potom sa zrazu vrátil. Jej radosť v tom momente bola oslnivá, samotná June žiarila vďaka faktu, že sa jej otec vrátil. Živými zdravý. Jej úsmev ale rýchlo povädol. Stačilo pozrieť na výraz jeho tváre. Bezduché, unavené a smutné oči bez iskry June nespoznávala. Oveľa dlhšie vlasy sa jej nepáčili, presne tak ako vrásky na jeho čele. Mala pocit, akoby sa ocitla vo vlastnej nočnej more. Bezduchá osoba, ktorá pred ňou stála nebola jej otcom. Bol to úplne cudzí elf, smutná troska, ktorá sa náhodne objavila pred domom jej babky.

Toto zistenie ju vtedy zasiahlo oveľa hlbšie ako si mohla predstaviť. Bodlo ju silno a ostro ako nôž, ktorý s ľahkosťou prerezal akékoľvek mäso. To najhoršie ale malo ešte len prísť. V tej chvíli na svoju tvare prvý raz nasadila teraz už známy falošný úsmev a pozvala túto osobu dovnútra. Všetko jej povedal. Práve vtedy sa dozvedela, že jej klamal. Jej mama, tá nádherná, sebavedomá, šikovná, silná a nadaná žena ich opustila. Nepracovala na druhej strane lesov. Verila mu, no on ju po celý čas klamal. Navyše sa dozvedela ešte niečo. Zistila, že jej mama žila a dokonca ju jej otec aj stretol. Bol vtedy za hranicami, ďaleko od June, jeho dcéry, ktorá zatiaľ rástla do krásy.

„Zabila nám polovicu tábora. Už to nebola ona. Žena, ktorú som kedysi miloval, akoby sa prepadla pod zem. A napriek tomu predomnou stálo niečo, čo sa na ňu identicky podobalo. Vyzeralo to ako ona, no pohľad jej očí bol iný. Krviláčný. Chcela ma zabiť...ale neurobila to. Nestihla to, pretože som s pomocou dvoch ďalších elfov zabil ja ju. Bola Tieňom, černokňažníkom, ktorého ovládli duchovia. Bola, už nie je. Už je mŕtva...“ povedal v ten deň.

June sa neovládla. Nedokázala pochopiť ako sa jej milý, vždy úžasný otec zmenil. Nechápala, ako jej dokázal tak dlho klamať. Nedokázala pochopiť, ako jej dokázal všetko povedať tak prosto, bez jediného zaváhania alebo myšlienky, že by toto jeho jediná dcéra počuť nemala. Bola znechutená, že jej všetko dokázal bez problémov popísať do tak strašných detailov bez štipky súdnosti. Jej myšlienky sa potvrdili. Už to nebol jej otec. Skôr akoby pred ňou stál cudzí elf s rozdielnou povahou, no výzorom jej otca.

V jej vnútri sa nahromadilo masívne množstvo dlho držaných pocitov a zrazu vybuchla. Už ich nedokázala držať a sedieť poslušne v tichosti v rohu. Videla, že si myslí, že mu na to skočí, že ho bude ľutovať a nechá si rozkazovať. Práve v ten deň ale po prvýkrát v živote pustila uzdu svojich pocitov. Dlho udržiavaný pokoj sa rozsypal ako domček z kariet a ona pocítila ostrý plameň hnevu, ktorý bol tak silný, že by dokázal zničiť celý les počas daždivej noci a potom ešte stále horieť. Nedokázala to udržať. Všetok smútok a bolesť boli schované hlboko v jej vnútri. Vtedy ju spaľoval len hnev, ktorý ju nechcel opustiť a ona to ani nechcela. Pomaly v nej bublal až vzbĺkol a nedal sa zastaviť. Cítila sa voľne, slobodne, úžasne a pritom mala pocit, že ho zaškrtí vlastnými rukami a bude sa prizerať jeho trápeniu....

„ZMIZNI!" zakričala a postrehli ako sa muž pred ňou prudko mykol. Samozrejme, nečakal to. Bolo to, čo videla v jeho očiach zaváhanie?

„ZMIZNI MI Z OČÍ!" skríkla znovu, prekvapená vysokou frekvenciou vlastného hlasu. Ešte niečo zakričala, spaľovaná neskrotným hnevom, bolesťou a nenávisťou. Stihla si však všimnúť jeho pohľad plný sklamania a opovrhovania. Bolo jej zle. Nielen zo seba ale aj z neho a jeho novonadobudnutého zvláštneho arogantného chovania.

Keď bola malá, myslel si, že nikdy nebude schopný zlomiť srdce svojej dcére. V ten deň ju ale presvedčil o opaku. Nezlomil jej ho. Tvrdo jej ho bez varovania vyrval z hrude, podupal ho a až potom zlomil, s ľahkosťou a bez výčitiek. Naučil ju novému pocitu, nenávisti. Nestratila len mamu. Už nemala ani otca. Bol z neho úplne iný človek. Parteniel June upokojovala, no nepomáhalo to. Nevedela čo má povedať či ako ju má utešiť, keďže vedela, že má mladé dievča pravdu. Klamať jej nechcela, navyše jej bolo June ľúto. Nikdy nevidela svoju vnučku plakať tak dlho a naliehavo ako v ten večer. Vedela, že po tejto udalosti sa zmení. Bála sa však, že skôr k horšiemu ako lepšiemu…

Po týždni sa však úspešne vrátila k rutine a tréningu. Bola tichšia, viac zavretá do seba. Navonok vyzerala ticho, myšlienky však plnili aj úlohu za jej vonkajšok. Odvtedy boli intenzívnejšie, viac rozhádzané, no ona nad nimi po niekoľkých dňoch začala naberať kontrolu.

Zapáčili sa jej knihy, poézia i próza. Myšlienkami bývala väčšinou na iných miestach avšak nezdalo sa, že by to jej babke vadilo. Nechcela vidieť svoju vnučku smutnú a práve z tých dôvodov ju do ničoho nenútila. Naopak jej darovala dokonca aj knihu všetkých byliniek s poznámkami a poznatkami, ktoré sa June vážne hodili. Obrázky a spisy, ako robiť rôzne liečivá a mastičky tiež neboli odveci a všetko to napomáhalo June k odreagovaniu. Týždne driny ubiehali rýchlo, elfka si ani nestihla uvedomiť, že sa jej otec odsťahoval a odišiel. Nechal jej len jej veci, ktoré si hnedovláska odniesla k babke avšak tam všetko končilo. Len trénovala, nechávala pot, aby jej stekal po tvári a aby sa jej schopnosti stále zlepšovali. Chcela byť lepšia. Začala sa zaoberať spoločnosťou a v istých veciach nasledovala kroky svojho otca. Jej pretvarovanie a hra so slovami sa zlepšili. Už sa dokázala usmievať tak dobre, že nikto neveril, že jej úsmevy boli falošné. Chápala, že musí zosilnieť, keď ho chce prekonať. Napriek tomu si však užívala, keď mohla stráviť deň obyčajným potuľovaním sa v lese, trávením času v tichu alebo čítaním knihy. Bol to čas, kedy mohla naplno nechať svoje myšlienky plynúť a venovať sa len sebe. Vtedy mohla rozmýšľať nad hocičím, v ničím nerušenej samote a na nič sa nemusela hrať. To boli chvíľky, ktoré síce prežila len málokedy ale o to viac si ich vážila. Jedinou vecou, ktorá zväzovala jej slobodu, boli nočné mory, ktoré sa vracali každú jednu noc. Zákerne sa vtisli do jej hlavy, no odmietali odísť. Bezsenné noci alebo prechádzky potme boli ďalšími vecami, ktoré si tak užívala a milovala ich. Presne tak ako dážď. Stále trénovala a snaha zlepšiť sa bola stále silnejšia. Pohltila ju a odmietala pustiť. Naučila sa s ňou žiť, presne tak aj s pocitom samoty, ktorý neskôr mala aj rada…

Myšlienky jej napriek tomu občas zaleteli k budúcnosti. Budúcnosť bola pre ňu spleťou hádaniek, ktoré nedokázala vyriešiť. Avšak čakala, pokúšala sa niečo robiť. Čas bol ale neúprosný a nezmeniteľný, presne tak ako v niektorých chvíľach neoblomný osud. Práve toho sa tak veľmi bála. Nevedomosti. Netušila, čo ju čaká. Bola však odhodlaná všetko pretrpieť. To bolo jednou z ciest ako sa stať silnou, alebo nie? Pretože práve to chcela. Chcela sa stať silnou. Chcela sa stať osobou, ktorá bude s hrdosťou nosiť meno kedysi známej a dôležitej rodiny. Chcela pocítiť volnosť a slobodu. Chcela pravidelnú nerušenú chvíľu na veci, ktoré ju napĺňali. Chcela hrdo nosiť meno June Rinäel. Bude to ale niekedy vôbec možné?!

Herná história

Parteniel je mŕtva

Čas neúprosne plynul a June si začala zvykať na jednotvárne dni. Avšak nevadilo jej to, bola spokojná. Osud to ale chcel inak a práve preto elfka jedného dňa pred dverami malého domu, kde bývala s babkou, našla list. "S ľútosťou, ktorá sa nedá opísať slovami, Vám oznamujeme, že Parteniel, Naša verná vyslaňkyňa a Vaša rodinná príslušníčka pred niekoľkými dňami zomrela."  Práve vtedy sa začala jej púť bolesťou, uvedomením samej seba a jej rozletom. Možno práve vtedy sa z malého škaredého kačiatka začala pomaly stávať hrdá labuť...

Zbohom Sajla

Dni prebiehali rýchlo, rýchejšie ako sa dalo čakať. A všetko bolo zrazu znova monotónne a obyčajné. Lenže určite sa niečo dialo. Za korunami stromov, možno v Kráľovstve či v Surde, sa veci začínali dávať do pohybu. Elfku to nezaujímalo, bolo jej to jedno. Až kým sa znova epoučila a nepochopila, že sa má viac zaujímať o svoje okolie. Nevedela však, že to čo ju poučí bude niečia smrť... Potuľovala sa po svojom rodnom meste až kým ju nezbadala. Blonďavú elfku na kraji jazierka. Osobu s pokožkou bez zdravej farby. Sajlu. Mŕtvu Sajlu. Najprv ju to ochromilo. Tak ako niekoho ochromí príšerne zlá správa. Nechápala to. Veď sa s ňou pred niekoľkými dňami rozprávala. Smiali sa a nakoniec sa so Sajlou rozlúčila a odišla. No Sajla bola teraz mŕtva a ona znova zostala sama. Je tento svet vôbec spravodlivý? Avšak už si na smrť začala zvykať. Pochopila, že si Smrť môže zobrať kohokoľvek z jej blízkych no aj ju samú. Už sa nebála ako kedysi. Bola ochotná riskovať.

Prichádzajú zmeny

Vajce. To bolo, čo sa naozaj stalo. Práve tento predmet sa priplietol do jej života. Zrazu nebola naivnou elfkou, ktorá nestála ani za pohľad. Zrazu nebola dievčaťom, ktoré bolo všetkými ľutované, keďže stratila rodičov. Stala sa niekým iným. Osobou, ktorá bude zanedlho známou. Dokonca známejšou ako by si priala. Pretože bola Jazdkyňou. Dračou Jazdkyňou. Obdivovanou a v budúcnosti určite aj mocnou. Stále ju ale čaká dlhá cesta. Cesta učenia a ťažkostí, otázok a prekážok. Lenže už nie je sama. Už nie je malým chúďatkom, ktoré sa potrebuje schovávať pred ostatnými. Je ženou, ktorá si začína uvedomovať veci naokolo. Rýchlo rastie, pripravuje sa na to, že sa bude musieť ukázať svetu a nehanbiť sa za to, kým je. Pretože to ju čaká. Ťažkosti, pochybnosti a prekážky. Lenže ona vie, že to zvládne. Teraz sa bude stať tým, kým má byť. Silnou a mocou Dračou Jazdkyňou. Nie dievčaťom, ale ženou, ktorá sa nebude pozerať na svoju minulosť. Musí sa pozrieť pravde a krutému svetu do očí a uvedomiť si, že je naozaj silnou. Nebude sama. Má ľudí, na ktorých jej záleží. Má Saraviu Meyron a veľa ďalších, ktorí budú ochotní sa postaviť na jej stranu. Lenže zo všetkého najdôležitejšieho má jeho. Pretože on je ten, kto pri nej bude stáť vždicky. Jej drak, jej druhá duša, jej polovička. Teryell...

Schopnosti

Telo tejto celkom mladej elfky sa vyznačuje niekoľkými pozitívnymi vlastnosťami. Napriek tomu, že je ohybné a dalo by sa povedať, že už nabralo nejakú tu svalovú hmotu s ktorou prichádza aj sila, stále nie je v oblasti boja vyspelé. I keď Junine telo je samo o sebe silné, nemá ešte potrebný tréning. Samotná elfka dúfa, že tieto schopnosti časom zlepší. Už stihla začať s výukou šermu, no v tejto oblasti je len nováčikom a má sa stále čo učiť. Taktiež sa snaží zlepšovať najlepšie, ako sa dá. S lukom jej to tiež celkom ide. Vie strieľať pomerne presne a za rýchly čas vie vytiahnuť šíp z tulca. Dokáže strieľať aj za behu, na čo je pyšná, i keď jej trvalo nejaký ten čas, kým sa to naučila. Má prekvapivo dobrú výdrž, čo je zreteľne vidieť hlavne pri behu na dlhé vzdialenosti. Jej krok je ale celkovo svižný a tichý je v ňom ale aj badateľná štipka elegancie a jemnosti. Vie dokonca aj plávať, no má čo doháňať. Oproti šplhaniu po stromoch a behu je plávanie jej slabá stránka, za ktorú sa ale nehambí.

Ako skoro každá elfka ovláda aj mágiu, zatiaľ ale nie príliš silnú alebo mocnú. Jej mágia by sa dala zhodnotiť ako pokročilejšia. Zvláda jednoduché kúzla a pomaly prepadá základom mágie. Napriek tomu ju ale najviac baví liečenie s pomocou mágie a v tom asi v celkovom obore mágie najviac vyniká. Ešte predtým ako sa naučila liečiť pomocou kúziel nabrala veľa skúseností s liečením pomocou rôznych byliniek. June už ovláda mená všetkých jedovatých, no i liečivých byliniek, vie, kde ich má v prípade potreby hľadať, čo s nimi má robiť a na čo ich má použiť. Doma má pre prípad núdze odložený denník svojej babky s poznatkami, popismi a receptami na vytváranie rôznych liečív a mastí. Takisto sú v ňom napísané všetky informácie o jednotlivých bylinkách, vrátane toho ako vyzerajú, kde sa dajú nájsť a na čo a ako sa používajú, takže sa June nemusí báť, že na niečo zabudne.

Čo sa týka jej záľub a voľného času, obľúbila si knihy. Je jej v podstate jedno, aký žáner má kniha, ktorú drží v ruke alebo to, či to je próza alebo poézia. Hlavné je, že ju dej knihy baví a odvedie ju ďaleko od jej problémov, či myšlienok do iného sveta. Z tejto záľuby si môžeme odvodiť, že vie písať, čítať i hovoriť jazykom, v ktorom sú knihy napísané. Zaujímavé je, že nemá rada len knihy v starovekom, no aj v ľudskom jazyku a keď sa do danej knihy začíta, je jej v podstate jedno, v akom jazyku je kniha napísaná, keďže to nevníma a je mysľou na inom mieste.

Do jej schopností patrí aj jazda na koni a ako väčšina elfov vie aj spievať, čo sa naučila vďaka svojmu melodickému a spevavému hlasu. Jej spev nie je ničím výnimočný, no aj napriek tomu sa dobre počúva. June si aj napriek tomu spieva ale hlavne len pre seba a to tiež len v situáciách, keď si myslí, že sa v blízkom okolí nikto nenachádza. Pre ňu je to jedna z tých ľahšie nadobudnutých schopností, ktoré sa naučila už veľmi dávno. Vlastne už ani sama nevie, kde, kedy a kto ju to naučil. I keď je June mladá elfka, matkine gény v sebe nezaprie. Jedným z génov je aj vytrvalosť a možné nadanie v oblastiach mágie a boju, i keď všetko ukáže čas...

Mágia starovekého jazyka: učeň

Psychická mágia - 2/7

Vitálna mágia - 2/7

Elementárna mágia - 1/7

Energetická ochranná/útočná - 1/7

Šerm: 1/7

Lukostreľba: 3/7

Jazda na koni: 3/7

Liečenie a vytváranie rôznych liečív z byliniek: 3/7

Rodina

Otec

Po smrti matky odišiel nevedno kam a June mu doteraz niektoré z vecí vyčíta. Nebola schopná mu odpustiť a istým spôsobom ho nenávidí. Ak by sa vrátil, žiadne vrúcne city by v jej vnútri nesplanuli, práve naopak, hnev a nenávisť k jeho osobe by ešte vzrástli. Možno práve preto odišiel, no June mohla byť len a len rada. Pochybovala, že sa ešte niekedy stane tou osobou, ktorou bol predtým. Pravdepodobne je už mŕtvy, no nemôže to povedať s istotou, keďže o ňom nič od jeho odchodu nevie.

Babla Parteniel

Spravila z June človeka, ktorým je teraz. Naučila ju všetky veci, ktoré vedela. Nakoniec si aj ju do spárov zobrala Smrť, čo June hlboko ranilo. Zomrela z neznámych príčin. V jeden deň June našla pri dverách list, kde bolo napísané, kedy sa to stalo. June doteraz netuší, čo sa jej stalo, keďže to v liste s kráľovským symbolom napísané nebolo. Dávno však uhasila nádej, že by Parteniel mohla žiť.

Teryell 

Malé dráča, ktoré sa vyliahlo z veľkého modro-fialového vajca. Práve toto malé mláďa už teraz od základov mení a pretvára Junin svet. V budúcnosti určite ovplyvní aj jej rozhodnutia. June ho nadovšetko zbožňuje a hoci sa kvôli nemu jej celý život obrátil naruby, môže mu byť za to len vďačná, zachránl ju pred každodennou jednotvárnosťou a elfka má konečne dôvod, kvôli ktorému sa oplatí žiť.

Majetok

- Dýka s puzdrom

- Tulec so šípmi a luk

- Zdobený meč s pochvou

- Mešec s peniazmi

- Oblečenie (niekoľko párov tuník, nohavíc, košieľ, topánok a šiat)

- Čierny plášť

- Opasok

- Dom neďaleko centra Ellesméry

- Denník svojej babky s poznatkami, popismi a receptami na vytváranie rôznych liečív z byliniek. Takisto sú v ňom napísané všetky informácie o jednotlivých bylinkách, vrátane toho ako vyzerajú, kde sa dajú nájsť a na čo a ako sa používajú

- Prsťeň po matke

- Šperk z Vianočného plesu

- prsteň z plesu

- Niekoľko ďalších vecí, ktoré ale pre June majú väčšinou čisto praktický význam

Tato postava je oceněná Théseovým řádem.