TOPlist

Venälisa

Začátečník 0 Mistr

Napsal: Aireen | Kategorie: Lidé - Žena
Dne: 12.12.2016 19:46:24 FB



Venälisa

jade_by_wlop-d9n5wvp.jpg

Meno: Jej celé meno je Venälisa [Veneliza], len málokto o tom však vie, keďže uprednostňuje skráteninu Vena. Od Tanira dostala meno Baen, čo v starovekom jazyku znamená žiaľ, smútok. O význame tohto mena zatiaľ nevie, avšak aj napriek tomu si ho privlastnila a používa ho dokonca i viac ako svoje vlastné.

Rasa: Je poloelfkou, i keď je plne presvedčená o tom, že je čistokrvným človekom. O svojom zaradení netuší, no je len otázkou času, kedy sa to dozvie. Vyzerá to ale tak, že skoro to rozhodne nebude.

Pohlavie: Žena

Vek: Má jedenásť rokov, no už v tomto veku je veľmi bystrá. Už neraz sa však stalo, že bola kvôli svojmu vzhľadu považovaná aj za mladšiu.

Náboženstvo: Je ateistka, hoci jej matka uctievala Solasovu cirkev. Tieto zvyky, tradície a celkovo vieru nestihla zdediť.

Jazyky: Rozumie len ľudskému jazyku, centrálnemu dialektu. Žiadny iný jazyk v živote nepočula a hoci už počula príbehy o drakoch a iným stvoreniach, príliš neverí, že vôbec nejaké iné jazyky, kultúry a rasy existujú.

 
 

Podoba

Venälisa je malým ľudským dievčatkom, mladučkou dámou, ktorá má celý život pred sebou. Je chudučká a nízka, čo potvrdzuje hlavne útly pás a postava nízkeho, priam až nenápadného vzrastu. Predpokladá sa, že bude ešte postupne rásť, no už teraz je zjavné, že nikdy nebude príliš vysoká. Dá sa to určiť hlavne z faktu, že už v tomto veku je medzi svojimi rovesníčkami jednou z najnižších. Samotnej Vene to však nevadí. Nikdy sa príliš nezaoberala svojou výškou a nemala s ňou žiadne prílišné problémy. Bolo by skôr zvláštne, keby už v takom mladom veku riešila chyby na svojom vzhľade. Prekvapivo to však nikdy nepokladala za znevýhodnenie a vždy to nejakým spôsobom využila. Vždy ju skôr zaujímala jej tvár. Drobným prstom a dlaniam, úzkemu pásu alebo hrudi, na ktorej nemala žiadne prsia, nevenovala takmer žiadnu pozornosť.

Najradšej vždy sledovala svoje oči. Dva veľké gombíky, o ktorých kedysi Niré povedala, že vyzerajú ako dva jantárovo-hnedé kryštály. Netušila, čo to znamená, mala pocit, že farbou pripomínajú skôr rôzne odtiene oranžových či hnedých húseníc. Predpokladala však, že to bolo to isté a už sa k tomu viac nevracala. Milovala sledovať, ako sa v rôznom svetle žilky a odtiene menili a vyzeralo to, ako keby sa hýbali. Napríklad, keď sa usmievala. Vtedy sa v jej očiach objavili iskričky a oči sa rozžiarili, ako keby samé od seba ožili. Vždy ju to fascinovalo. Keď sa však neusmievala, väčšinou budili smutný až bolestivý dojem. Práve to podnietilo kúzelníka Tanera, aby jej dal meno Baen, ktoré sa zo starovekého jazyka prekladalo ako smútok alebo žiaľ.

Na jej vek príliš hlboké a inteligentne vyzerajúce oči znepokojovali takmer každého. Boli iné. Pôsobili starším, vážnym, až priam drsným a tvrdým dojmom. Mala ich po otcovi. Nikdy ho nevidela, nevedela, ako vyzerá alebo ako sa správa. Jedným si však bola istá. Mala jeho oči, ktorých tvrdý a hlboký pohľad sa nehodil k jedenásťročnému dievčatku.

Vena taktiež rada skúmala svoje husté vlásky. Rada ich chytala a nechala si ich rozvievať vetrom, nie ale vtedy, keď boli celé špinavé a ulepené od blata, do ktorého bola schopná z času na čas neúmyseľne spadnúť. Keď boli čisté a ako-tak upravené, mali čiernu farbu a siahali jej kúsok pod zaguľatené drobné ušká. V takomto stave boli rovné, no na koncoch sa občas slabo, neposedne točili dovnútra, akoby sa rozhodli protestovať. Tak tomu je dodnes.

Keď mala asi šesť rokov, špekulovala, že dlhé vlásky už nechce a samovoľne si ich ostrihala nožnicami. Vyzeralo to strašne, no jej mamina to nakoniec dokázala upraviť a potom to už zďaleka nevyzeralo tak zle ako na začiatku. Predtým sa ich snažila rôzne pripínať a zabrániť tomu, aby jej zacľáňali vo výhľade. Nakoniec to vzdala, lebo jej aj napriek tomu padali na všetky strany presne tak ako aj teraz. Zachránila ju len ofina, ktorá jej končí pod obočím. Tá dopomohla tomu, že už jej vlasy predsa len nepadajú do očí tak veľmi ako kedysi. Odvtedy vlasy nosí nakrátko.

Pod ofinou a žiarivým, živými očami sa nachádza malý nosík, ktorý je trochu vytočený dohora, vďaka čomu Vena nevyzerá na viac ako desať rokov, hoci je až o rok staršia! Vedľa malého nosíka sú bucľaté líca, ktoré občas zima či zahanbenie zafarbia do slabej červenkastej farby.

Na tvári sa nakoniec nachádzajú aj mäkké pery, za ktorých chytanie už Vena niekoľkokrát dostala po prstoch. Podľa nej sú veľmi hebké a jemné. Vždy sa jej páčil ich tvar.

Jej hlasivky ale majú jeden problém. Vena nemôže rozprávať. To je jej chybička krásy. Už sa o to snažila tak veľakrát, no nikdy sa to nepodarilo. Pri narodení mala proste smolu. Narodila sa bez hlasu. Vždy však závidela ostatným deťom, že dokážu niečo také jednoduché ako rozprávať, spievať alebo vyslovovať vety ako švihnutím čarovného prútika. Ona to nevedela. Dokázala sa smiať a plakať. Vedela vydávať niektoré základné zvuky, keďže jej to jej hlasivky dovolili, no nikdy nedokázala rozprávať či niečo povedať. Najhoršie však bolo, že so svojou nemotou nemohla nič urobiť. Nebol žiady spôsob, ako to napraviť. Možno preto bola taká tichá. Lebo musela...

 

Povaha

Vena bola už odmalička bystrým dievčatkom. Prekvapivo rýchlo sa na svoj vek učí, ľahko si zapamätá fakty a informácie. To z nej robí vnímavú a učenlivú adeptku na dobrú žiačku. Hoci nie je neomylná, snaží sa byť naozaj nápomocná. Nemá rada, keď niekomu prekáža a preto sa snaží pomáhať ako to len ide. Možno práve kvôli tomu nie je lenivá, ale usilovná, i keď nešikovná a nemotorná. Snaží sa svoju neschopnosť čo najviac premáhať, no zvyčajne sa to skončí tak, že všetko ešte viac popletie a pokazí.

Vo vážnych situáciách sa dokáže správať nadpriemerne zodpovedne a má chvíle, kedy je na seba schopná prevziať všetku zodpovednosť, i s vedomím, že ju čaká tvrdý trest. Za svojich najbližších je ochotná položiť aj život, len aby sa im nič nestalo a v naozaj vážnych situáciách vykazuje črty hodné vodcu. Nesťažuje sa na naozaj nič a nenávidí, keď je pre ostatných len bremenom alebo zbytočnou záťažou.

Toto dievčatko naozaj nerado ubližuje ostatným, avšak ak je v nebezpečí niekto z osôb, ktoré sú jej najdrahšie, dokázala by to urobiť bez jediného zaváhania. Nikdy by to však nespravila, pokiaľ by to nebolo nevyhnutné a už vôbec by ju ubližovanie nebavilo alebo netešilo.

Čo sa týka jej správania, prejavuje rešpekt a je ochotná pomôcť ľuďom, ktorých ani nepozná. Je v podstate anjelikom a zatiaľ je tomu adekvátne aj jej chovanie. Je naozaj milým človekom, avšak krehkým a ľahko zraniteľným, čo je absolútne normálne v jej veku.

Navonok môže ľahko pôsobiť skľúčene, unavene alebo smutne, hlavne kvôli jej nezvyčajným očiam, no opak je pravdou. Dokáže ju potešiť i ten najmenší detail. Miluje hlavne prekvapenia a darčeky. Pomerne rýchlo prejavuje aj nadšenie, takže je pomerne šťastné a veselé dieťa. Nerada sa však pretvaruje. Práve preto sa na jej detskej tvári dajú badať len skutočné pocity. V skratke, nedokáže zakrývať svoje pocity a vlastne sa o to ani nesnaží.

Vena je ako väčšina detí prirodzene zvedavým a bádavým typom, no popritom pôsobí zakríknuto, čoho vinou je hlavne týranie, ktoré zažila v skorom detstve. Prekvapivo ľahko sa v istých situáciách dokáže vystrašiť a občas je naozaj bojazlivá, predsa len je zatiaľ veľmi krehká a malá, no je len otázkou času, kedy sa táto vlasnosť vytratí. Je to jeden z najväčších rozporov v jej osobnosti, keďže sa priamo bije s jej bádavou a zvedavou časťou.

Veľa ľudí si o nej tiež myslí, že je naozaj tichá a introvertná. Tichá však spočiatku nebola preto, že by po tom túžila a vyhovovalo jej to. Keď bola menšia, naozaj túžila len rozprávať, ale po určitom čase ju to prešlo, lebo pochopila, že jej túžby a priania sa nenaplnia. Jednou zo zvláštnych znakov, ktorými Vena oplýva, je práve jej snaha byť čo najtichšie. Príkladom môže byť napríklad fakt, že hoci toto žieňa môže vzlykať alebo sa nahlas smiať, nie často to naozaj aj robí. Je to spôsobené hlavne jej minulosťou a spomienkami, na týranie jej otčimom, ktorý ju bil, čo i len za najmenší počuteľný pohyb. Je však aj veľa prípadov, kedy sa Vena naozaj hlasno schuti smiala, no to sa stáva len v prípade, keď to táto drobná poloelfka takto naozaj pociťuje.

Svoju nemotu začala časom vnímať inak ako predtým, čo jej dosť zmenilo pohľad na ľudí a svet celkovo. Pochopila jednu vec. Nie je potrebné veľa rozprávať. Je potrebné počúvať a snažiť sa chápať, lebo vtedy sa naučíme, dozvieme a pochopíme oveľa viac, ako keby sme veľa rozprávali. Povedala jej to kedysi jej matka. Vtedy nechápala, čo to znamená. Časom tomu však začala čím ďalej tým viac rozumieť, až napokon pochopila a chápe až dodnes.

Po Derellových bitkách sa v nej zakorenil jeden zvyk, ktorý si však človek nevšimne, pokiaľ ju už dlhšiu dobu nepozná. Keď si nie je úplne istá, či je v bezpečí alebo keď nie je pri osobe, ktorú už istú dobu pozná, sedí na kraji. Či už nejakého nábytku, stoličky, stola, hocičoho. Zvykla si totiž, že musí byť pripravená zoskočiť či utiecť, keby jej niekto chcel ublížiť...

 
 

História

 

Začiatok

 

“Si taká krásna, taká rozkošná a krehká, nechápem, ako som mohla byť taká hlúpa. Nechápem, ako som mohla byť taká slepá. Napriek tomu sa naňho podobáš a to ma desí. Každým dňom mi ubližuješ stále viac a viac, hoci o tom nevieš. Každý deň ťa viac a viac nenávidím za to, že máš črty a oči po ňom, ale aj tak som ochotná kvôli tebe bezhlavo obetovať svoj život.”

 

Bola tuhá noc, keď sa v malom domčeku na kraji mesta narodilo malé dievčatko. Jeho matka, krátkovlasá ľudská žena tesne po dvadsiatich rokoch, nevedela, čo má robiť. Nechať si ho? Zabiť ho? Nemala toľko sily ani toľko peňazí, aby mohla uživiť seba aj malé dieťa. Ledva zvládala platiť dlhy, ktoré si za tie roky v Dras-Leone narobila. Bolo to ťažké. Nič nestíhala a ešte sa mala starať aj o dieťa. Nikdy deti nechcela. Toto malé bábätko bolo vlastne jej prekliatím. Alebo predsa len darom? Pripomínalo jej muža, ktorého nadovšetko milovala, no vedela, že už sa s ním pravdepodobne nikdy nestretne. A to ju vnútorne ničilo. Pomaly duševne chátrala a umierala…

Prešli asi dva dni, kým sa naozaj odhodlala urobiť to, čo pokladala za ľahšie. Zabiť ho. Ponechať ho napospas smrti. S trasúcimi sa nohami a lícami zamokrenými od sĺz vyšla o dva ďalšie večeri z chatrného príbytku v jednom z rozsiahlych slumov a položila ho na zem na tmavé miestečko o niekoľko uličiek ďalej. Už sa chystala zabočiť do ďalšej z ulíc, no potom sa musela otočiť. Keď zbadala veľkého, pravdepodobne hladujúceho psa, ktorý sa blížil k jej bezbrannému dieťaťu, zhrozila sa. Obzrela sa, to bola jej najväčšia chyba. Vtedy, v tej sekunde sa v nej prejavila materinská láska a ona sa musela vydať za svojím dieťaťom. Nohy sa jej podlomili, no napriek tomu sa rozbehla oproti nebezpečne vyzerajúcemu psovi. Keď ho po niekoľkých minútach úspešne odohnala, vzala do náruče svoje malé nevinné dieťatko, spadla v špinavej uličke na kolená a silno sa rozplakala. Bolo jej to ľúto, naozaj ľutovala to, čo predtým chcela urobiť. Nechápala, ako mohla svoje dieťa chcieť zabiť, hlavne, keď ho mala s mužom, ktorého celým svojím srdcom milovala.

“Ja… Prepáč, ospravedlňujem sa ti.. Naozaj som nechcela… Je mi to… ľúto.” zašepkala slabým, trasúcim sa hlasom. Trápilo ju to, trápilo ju, že chcela zabiť svoju malú dcérku.

“Prepáč…” zašepkala a až potom si uvedomila, že dieťa nevydáva žiadne zvuky, i keď mu po lícach tiekli slzy. Na chvíľu ju to vydesilo, no potom ho zobrala na ruky a povedala si, že sa to možno časom zmení.

Celú cestu do domu sa mu ospravedlňovala a plakala. Keď prišla do domu, konečne sa ukľudnila a pozrela na malé dievčatko vo vlastnom náručí.

“Budeš sa volať Venälisa. To meno by sa mu páčilo. Určite by si ťa zamiloval.” zašepkala tichým, ledva počuteľným hlasom a potom pobozkala dieťa na čelo. Možno už vtedy tušila, že s jej malou dcérkou nie je niečo v poriadku.

 

Smiech, radosť a nadšenie

 

“Je našim jediným šťastím, že nemáš elfské uši, dieťa moje. Keby sa tak stalo, keby to Solas zariadil inak, obe by sme už boli dávno mŕtve. Máš len slabé elfské črty a trochu zvláštne oči. Ak budeme mať šťastie, nikto si to nevšimne, no uši by sme nezakryli. Uši nie.”

 

Keď mala Vena okolo dvoch rokov, začala si jej matka všímať, že čosi nie je úplne v poriadku. Jej poklad nerozprával a ani nevydával žiadne zvuky. Aj keď sa jej batoľa smialo, z jeho úst nevychádzal žiadny zvuk a už vôbec nie nejaké slová. Desilo ju to, dokonca skoro rovnako veľmi ako fakt, že sa Vena každým dňom viac a viac podobala na svojho otca. Vyzerala roztomilo a bola krásna, no oči mala po otcovi. Dokonca aj ich farbu mala rovnakú. A to jej matku, mladú Niré desilo, lebo vždy, keď sa pozrela na svoje dieťa, vždy najprv zbadala oči. Práve vtedy videla muža, ktorého milovala a fakt, že ho už asi nikdy neuvidí a on sa nedozvie, že má dcéru, ju zvnútra zabíjalo a zožieralo. Chýbal jej, no nič s tým nedokázala spraviť. Bolo pre nich príliš nebezpečné stretávať sa. Medzi časťou známych bola dokonca nazývaná až pobehlicou, lebo nikdy nikto nevidel otca jej dieťaťa. Ignorovala ich reči, ktoré sa väčšinou hovorili poza jej chrbát. Nemala energiu navyše na to, aby to riešila. Väčšinu energie venovala svojej malej dcérke a práci.

Jedného dňa však začula, ako sa jej dcérka smeje. Prudko sa zastavila a zamračila, lebo mala pocit, že sa jej to zdá. Keď však uvidela Venu, uvedomila si, že jej dieťa sa naozaj, zvonivo smeje. Bol to asi najkrajší darček, aký vtedy dostala. Uvedomenie, že jej dieťa na tom nie je až tak zle, ako si myslela…

 

Život s otčimom

 

“Dávaj si pozor na tých, ktorí sú ti najbližší. Niektorí ti môžu byť lojálni a verní, no vždy sa nájde niekto, kto ti bez váhania vrazí dýku do chrbta.”

 

Roky sa ťahali a z batoľaťa sa pomaličky začalo stávať neposedné dieťa, ktoré stále muselo nejakým spôsobom vymýšľať. Boli to asi tie najťažšie roky, lebo naň neustále niekto musel dozerať a Niré to sama nezvládala. Vena mala sedem rokov. Stále niečo kazila alebo ničila a začala sa oveľa viac zaujímať o okolitý svet. Navyše si jej mamina niekoho našla a snažila sa prekonať smútok za svojím milovaným. Na prvý pohľad bolo jasné, že sa Vena a neznámy pán nebudú mať radi. Dalo sa to povedať z pohľadov, ktoré na seba hádzali. Proste si od začiatku nepadli do oka. Postupne sa to však len a len zhoršovalo. Najprv to bolo v poriadku. Dokonca, aj keď ju ten nechutný muž, ktorého meno bolo oveľa honosnejšie ako jeho výzor, strážil a mamina nebola doma, všetko bolo kľudné. Mohla sa hrať s hračkami a počkať na jej príchod domov. Ďalšie mesiace sa to postupne zhoršovalo a on si začal viac a viac dovoľovať.

Najprv jej zakázal hračky. Po pár týždňoch jej zakázal aj iné druhy zábavy. Ďalší mesiac jej zakázal ukazovať sa mu na oči. Všetko však len vtedy, keď nebola doma matka, lebo vedel, ako svoje dievčatko zbožňuje. Nakoniec jej zakázal robiť akýkoľvek tichý hluk. Keď sa čo i len pohla a bolo to počuť, bil ju. Najprv len slabo. Spočiatku, keď porušila nejaký z jeho zákazov, na ňu vždy len kričal až pokým nezačala plakať. Už vtedy ju začalo desiť, čo sa stane o týždeň či o mesiac. Desilo ju to, že ho to kedykoľvek môže prestať baviť a môže dôjsť k niečomu horšiemu. V hĺbke duše vedela, že má pravdu, no odmietala tomu veriť.

Aj sa tak stalo. Drsného, zlého muža menom Derell potom táto zábavka omrzela. Jedného dňa jej za jej údajné “nepočúvanie” dal facku. Každý týždeň na to sa to len rapídne zhoršovalo. Jedného večera, keď si bol úplne istý, že Niré odišla na dlhý čas, zbil malé dievčatko ako žito. Áno, hoci sa to začalo len krikom, týždeň čo týždeň sa situácia malej Veny zhoršovala, lebo nemala ako svojej matke povedať, či naznačiť, čo sa deje. Najprv bol krik, nasledovali facky, údery, kopance. Takto to pokračovalo ešte dlhý čas. Derell sa správal niekedy absolútne pasívne, inokedy si svoj hnev a zlosť vybil len a len na Vene. Využíval to, že bola nemá a ak aj matka videla, že Vena plače alebo ju niečo bolí, vždy sa ohradil nejakou výhovorkou. Väčšinou však využíval výhovorku, že si ublížila, keď vystrájala. Bola to pochopiteľne veľmi dobrá výhovorka, lebo takéto vymýšľanie bolo na dennom poriadku.

Došlo to až tak ďaleko, že sa Vena nakoniec bez modrín a škrabancov, či krvavých rán nezaobišla. Trpela až tak dlhý čas, že sa to jedného dňa dozvedela aj jej matka. Ešte v ten deň sa obaja dospelí pohádali tak veľmi, že sa malá Vena chúlila v kúte so sklopeným zrakom.

Nevyriešilo sa však nič, keďže otčim len do svojho repertoáru zaradil ďalšiu obeť. Niré. Tentoraz sa už bitky neopakovali raz za týždeň. Občas boli v malom dome v Dras-Leonských slumoch až na dennom poriadku…

 
 

Útek

 

“Poklad, keď budeš mať niekedy pocit, že ti hrozí nebezpečenstvo, utekaj. Nesnaž sa niečo alebo niekoho zachraňovať. Nesnaž sa bojovať, keď vieš, že na to nie si pripravená. Vždy niečo stratíš, ale je na tebe, koľko toho bude. Utekaj a nepozeraj sa za seba, lebo tam možno nebude to, čo chceš vidieť.”

 

Dusná, desivá atmosféra sa v malom dome v Dras-Leone každým dňom stupňovala. Matka ani jej dcéra netušili, čo ich môže čakať za týždeň, či za mesiac. Netušili, či sa vôbec dožijú ďalšieho rána, nieto ešte ďalšieho mesiaca. Obe dve tušili, že musia čo najskôr utiecť, lebo to s nimi nedopadne dobre. Museli svoj útek však poriadne naplánovať, pretože to nemohol byť len chabý pokus o útek, ale plnohodnotné zmiznutie. Vedeli, že ak by ich slizký alkoholik chytil alebo nebodaj neskôr vystopoval, skončili by mŕtve.

Boli to už dlhé týždne, čo sa to Niré dozvedela a on si na svoj zoznam pripísal ďalšieho človeka. Napriek tomu však chodila do práce, akoby sa nič nedialo a keď sa dalo, zarábala si bokom. Snažila sa však čo najskôr chodiť domov, aby jej dcéra nezostala dlho doma len s otčimom. Bola schopná sa čo najviac ponáhľať, i keď vedela, že čím skôr príde, tým je pravdepodobnejšie, že ju čaká výprask. Vedela však, že sa radšej obetuje ona, ako keby mal biť to malé, úbohé dieťa.

Dni plynuli a jedného dňa prišla pomerne mladá matka s plánom. Plán bol jednoduchý. Zoberú všetky našetrené peniaze a v noci, keď bude alkoholik so silnými sklonami k sadizmu spať, sa potichu vytratia. Aj sa tak stalo. Jednej hlbokej noci, keď už mesto a jeho obyvatelia spali hlbokým spánkom, sa žena s malým dieťaťom vytratila zo slumov a z našetrených peňazí si kúpila skromný dom v oveľa slušnejšej časti mesta s nádejou, že ich muž, ktorý ich týral, nikdy nenájde.

 

Smútok, prázdnota a samota

 

Neplač, keď sa ti bude zdať, že je všetko stratené. Vždy sa nájde nejaký dôvod, prečo pokračovať ďalej...

 

V menšom dome v lepšej časti mesta sa nasledujúce dva roky žilo obom veľmi dobre. Niré si dokonca našla o niečo lepšie platenú prácu a Vena, ktorá mala teraz deväť rokov, sa konečne začala správať tak ako predtým. Bola veselšia a konečne začala prejavovať záujem o okolitý svet. Obe sa už za ten čas stihli istým spôsobom spamätať a zregenerovať zo strachu a traumy, ktorú po večeroch zažívali. Takmer sa zdalo, že na takom pokojnom mieste zabudli, čo sa stalo pred dvomi rokmi, no opak bol pravdou. Malé dievčatko sa občas zobúdzalo zo spánku na nočné mory. Napriek tomu sa však zdalo, že sa inak má dobre a krutá realita ju doháňa len v snoch. Nedalo sa ale povedať, že sa Niré nestrachuje. O dcérku sa bála viac, ako bola ochotná priznať avšak jej, toho malého dieťaťa, sa bála ešte viac. Tých očí, ktoré boli rovnaké ako oči jej milenca. Tie ju desili najviac. Okrem nich ju však desilo aj samotné dievčatko, keďže tá podoba s vlastným otcom bola neskutočná. Niré si to uvedomovala rovnako, ako si uvedomovala aj to, že ju neúprosne doháňajú bolestivé spomienky a zachvíľu ju doženú. Niekedy, niekedy to malé žieňa tak nenávidela. Za to, že jej pripomínalo jej milenca. Za to, že v nej vzbudzovalo taký obrovský smútok a bolesť. Avšak svojej nenávisti sa bála.

Taktiež sa však bála aj toho, že ich Derell vystopuje, hoci si uvedomovala, aký je jej strach absurdný. Viac bolo pravdepodobné, že znova popíja v krčme a na nich dve už dávno zabudol. Aspoň tak sa Niré utešovala. Lenže jej strach nebol nepodstatný. Vtedy ale nevedela, že by sa nemala báť Derella, ale niečoho úplne iného.

Možno to bolo kvôli tomu, že sa Niré ocitla v zlom čase na zlom mieste. Možno za to mohol jej boh, ktorý to tak naplánoval. Možno to bola zhoda náhod a možno osud. Tak či tak sa to stalo a zabrániť tomu už nemohol vôbec nikto. V Kráľovstve vtedy zúrila jedna z najsilnejších zím za posledné roky a hoci sa Venina matka snažila, železným spárom krutej Smrti sa vyhnúť nemohla. Deň jej posledného nádychu sa rýchlo blížil. Keby o tom však vedela, možno by sa pokúsila zmeniť isté veci… Napriek tomu však bojovala naozaj statočne až do samotného konca.

Tuhá zima sa pomaly priblížila až k Dras-Leone a skôr ako sa ľudia stihli spamätať, mrzlo. Ulicami mesta sa šírila dusná atmosféra zmiešaná s jemným strachom, kvôli nízkemu množstvu jedla. Práve vtedy sa stala vec, ktorá poznačila život malej Veny. U nižších vrstiev sa prejavovala hrôza a panika. Ceny potravín začali rapídne stúpať a ľudia sa desili toho, ako rýchlo k ich mestu prišla zima. Mesto bolo plné ľudí, ktoré si chystali zásoby na pravdepodobne drastické obdobie.

Už to bolo niekoľko týždňov, čo sa Nirin zdravotný stav viditeľne zhoršil. Kruhy pod očami sa každou prebdenou nocou zväčšovali a doliehala na ňu stále väčšia únava. Po pár dňoch navyše stále viac kašľala. Napriek tomu sa ale nevzdávala a strhaná chodievala do práce, aby dokázala nasýtiť seba a svoju dcérku. Takto to išlo ďalší týždeň. Niré sa pred svojím pokladom zúfalo snažila zakryť fakt, že sa jej každým dňom zmocňuje čoraz väčšia úzkosť, začína pociťovať zvieravú bolesť na hrudi a bolí ju aj samotné dýchanie, nie to ešte vykašliavanie. Mala pocit, že sa asi zblázni. Ťahalo sa to ešte pár dní, kým to malá Vena vlastne zistila a pochopila, že sa deje niečo strašné. Jej matka, ktorá sa jej vždy snažila pomáhať a venovala sa jej väčšinu dňa sa jej teraz vyhýbala. Bola bledá a vyzerala až zničene. Vyzerala utrápene.

Jej dcéra na to však prišla. Bolo poobedie, keď zbadala, ako jej mama leží na zemi a prudko, plytko vydychuje. Takmer nebola pri zmysloch. Najväčší šok pre dievčatko ale bol ten, že si predtým nič nevšimla. Nevšimla si krv, ktorú jej matka začala vykašliavať, ani to, že posledné dni slabo dýchala či jej bolestivé výrazy, keď sa pokúšala vykonávať namáhavejšiu prácu. Bolo to od nej také hlúpe, také nepozorné, že si nič nevšimla. A teraz, teraz jej jediná príbuzná, jej jediná krv, ktorú poznala, ležala bezvládne na zemi a jediné, čo mohla robiť, bolo bojovať o každý ďalší nádych. Mala chuť na ňu zakričať alebo jej povedať, ako ju má rada, no nemohla. Nemohla, nesmela, ale chcela a túžila po tom. Nebolo jej to dopriate. Jej priania, akokoľvek veľké boli, nemohli byť uskutočniteľné…

Obidve boli ticho, obe akoby zabudli na okolie. Zdalo sa, že aj čas sa zastavil, aby im doprial posledné chvíľky osamote. Aj ony to cítili, presne ako ťaživú, smutnú a nepríjemnú atmosféru vznášajúcu sa vo vzduchu.

“Buď silná, Venälisa, toto nie je koniec. Toto je začiatok. Budeš mi chýbať…” povedala Niré tichým, ledva počuteľným hlasom a po dlhom čase čiernovlasé dievčatko nazvala jej celým menom. Ledva dýchala, po každom slove si musela dať oveľa väčšiu prestávku. Navyše kašľala a na jej perách sa objavovala krv. Bolo veľmi smutné ju vidieť v takomto stave. Žena dokázala ešte pozrieť svojej dcérke do tváre a slabo jej stisnúť ruku. Bolo však vidieť, že už to dlho nevydrží. Bola slabá. Príliš slabá na to, aby sa dokázala udržať pri zmysloch.

Vena celý čas ticho plakala, slzy jej tiekli po lícach a ona ich nedokázala zastaviť. Ani sa nesnažila. Nechala svoje emócie plynúť aj po tom, čo sa z  Niriných tmavých očí stratil život a ovládla ich prázdnota. Jej posledné slová sa však zaryli dievčatku hlboko do mysle: “Hoci pri tebe už nebudem fyzicky, stále môžem byť v tvojom srdci.”

Plakala ešte dlho a zostala pri bezvládnom tele ešte niekoľko hodín, snažiac sa spamätať z toho, čo sa stalo. Ďalší šok však ešte len mal prísť.

Zdalo sa jej priam neskutočné, keď zdvihla hlavu a zbadala pri dverách povedomého muža. Pamätala si, ako jej mama vždy vtĺkala do hlavy pravidla nikomu neotvárať, no Vena bola ako v tranze. Otvorila dvere. Až potom si uvedomila, akú strašnú chybu spravila. Toto nebol len tak hocikto. Bol to Darell…

Bol chudší ako pred pár rokmi a mal honosnejšie oblečenie, no stále to bol on. Ten jeho pohľad, jeho tvrdé, šialené oči boli občas súčasťou jej nočných môr. Najprv zamrzla, keď si však všimla, ako sa na ňu usmieval, vyľakala sa a do žíl jej vstúpil adrenalín. Myšlienky na Niré sa prekvapivo rýchlo vyparili a nahradil ich len pud sebazáchovy. Vena sa obratne prešmykla a vybehla do ulice, kde sa stále nachádzal celkom veľký počet ľudí. Stále mala nádej, že sa jej podarí utiecť.

“STOJ! OKAMŽITE ZASTAV!” kričal za ňou naštvaný hlas, ktorý sa stále približoval. Rýchlo sa vrhla do davu. Adrenalín jej znemožňoval pociťovať bolesť nôh alebo zimu, ktorá sa jej dostávala pod nie práve najhrubšie oblečenie. Napriek tomu to však okrajovo cítila a naozaj jej to nebolo príjemné…

 

Baen

 

“No poď, dievčatko. Trošku sa usmej, pretože ma naozaj deprimujú tvoje oči. Notak, aspoň slabý úsmev. Nie? Nuž, keď nedáš, tak nedáš, Baen…”

 

Nasledujúce štyri dni Vena trávila na uliciach v nepríjemnej zime. Nemala odvahu sa vrátiť na miesto, kde sa mohol nachádzať Derell a navyše sa bála predstavy, že by Nirino telo ešte stále mohlo ležať tam kde predtým. Neustále sa premiestňovala z miesta na miesto, keďže tušila, že ju Derell hľadá a ak ju nájde, pravdepodobne už ju nepustí. Desilo ju to. Po nociach myslela na matku. Ticho plakala, spomínajúc na jej strhanú tvár a smutný, unavený pohľad v jej krásnych očiach. Chýbala jej. Chcela, aby sa všetko vrátilo do starých koľají, no vedela, že už to nikdy nebude možné.

Nakoniec ju však postretlo šťastie. Hladná, uzimená, unavená a špinavá ľahla na zem. Mala pocit, že zaspí a už sa nezobudí. Necítila si vlastné telo a už ani nevnímala, ako ju všetko bolí. Jej celé telo sa triaslo v nekontrolovateľnej triaške, ale už to vôbec nebola schopná vnímala. Pohľad sa jej rozmazával, ale i tak si stihla všimnúť biele bodky poletujúce všade na okolo. Sneh. Nepocítila nadšenie a radosť ako po minulé roky. Cítila len prázdnotu, krokodílie slzy tečúce po lícach. Položila si hlavu na stuhnuté, premrznuté ruky a potom zaspala.

Zobudila sa v neznámom dome, v neznámej posteli. Avšak už jej nebola zima. Bola čistá a hoci ešte stále bola hladná, už ju to netrápilo tak veľmi ako predtým. Stále netušila, prečo tam vlastne bola. Istým spôsobom bola stále dezorientovaná a netušila, čo sa deje. Pri mäkkej posteli si našla jedlo. Ani len nerozmýšľala, že by sa mohla otráviť. Malé deväť ročné dievčatko sa síce obávalo všeličoho možného, no jedlo ju lákalo príliš na to, aby mohla myslieť na nejaký jed.

Až po dvoch dňoch sa dozvedela, že ju jeden starý muž zachránil z ulice. Prišiel za ňou sám. Najprv ju jeho príchod vydesil. Posledné dni jej len niekto nosil jedlo, vždy však po tom, čo zaspala. Dva dni bola zavretá v malej izbe s vlastnými myšlienkami. Myslela na mamu a na Derella. Na telo na dlážke a krv na perách. Nikdy však nie na to, ako sa sem dostala. Dostala sa do štádia, kedy už jej to bolo jedno.

Starý pán sa volal Taner. Dozvedela sa od neho, že to práve jeho dve slúžky ju zachránili z ulice a prosili ho tak dlho, až kým neodsúhlasil, že sa o ňu postará. Nemá Vena mohla len prikyvovať a muž pochopil, že z nejakého dôvodu z nej nedostane ani jediné slovo. Nenaliehal na ňu a ďalších pár dní ju nechal oddychovať. Potom spolu uzavreli dohodu. Vena uňho bude dva roky slúžiť a on jej za to poskytne stravu, strechu nad hlavou. Ak tie dva roky vydrží a preukáže dostatočnú snahu, začne ju učiť. Dievča netušilo, o čom muž rozprával. Faktom bolo, že tomu neprikladala príliš veľkú váhu. Nemohla tušiť, že to bol silný kúzelník v službách Galbatorixa.

Taner jej dal aj meno, keďže sa mladučká čiernovláska nedokázala predstaviť a písať ani čítať nevedela. Dostala meno Baen. Netušila, čo to znamená. Nemala ako vedieť, že toto slovo v starovekom jazyku znamená smútok, či žiaľ a k tomuto menu ho podnietili jej smutné oči.

Nasledujúci týždeň sa zoznamovala s novým prostredím. Taktiež bola zoznámená s dvomi ďalšími slúžkami. Zdalo sa, že aj im dvom dal Taner nejaké meno, pravdepodobne preto, že si len ťažko zapamätal mená a týmto spôsobom si to uľahčoval. Jedna z dvoch mladých slúžok sa predstavila Ilian. Bola dvanásťročným dievčaťom, ktoré u Tanera pracovalo už niekoľko mesiacov. Blond vlasy jej siahali približne do polovice chrbta. Už na prvý pohľad to bola milá a priateľská slečna. Druhé dievča malo štrnásť rokov. Od ich prvého stretnutia Venu priateľsky podpichovala. Krátke ryšavé vlasy sa hodili k jej prenikavým očiam. Od Tanira dostala meno Istarlí, ale Ilian ju volala zásadne len menom Istar. Hoci však mala Istar dievčenské meno, oveľa viac sa správala ako chlapec a dokonca tak so svojimi krátkymi vlasmi aj pôsobila.

Tieto dve dievčatá si Vena skutočne obľúbila a vnímala ich ako sestry, ktoré nikdy nemala. Každým dňom viac a viac zabúdala na všetko, čo sa stalo. Na Derella, na Nirinu smrť. Jej myseľ zamestnávala práca a dve nové kamarátky. Vena spoznala aj ich zlé stránky avšak tri dievčatá napriek tomu držali spolu. Neraz čiernovlasé dievčatko chcelo povedať svoj názor alebo vysloviť myšlienku, ktorú mala istý čas v hlave. Ľutovala, že nemôže hovoriť, o to viac ju bolelo, že ju dievčatá nemôžu spoznať tak ako ona ich.

Nasledujúci rok v dome na predmestí panoval pokoj. Taner sa prejavil v tom najlepšom možnom svetle. Keď mal po večeroch čas, hovoril dievčatám príbehy o drakoch, stvoreniach so špičatými ušami a malých ľuďoch. Rozprával im o všeličom, občas dokonca čítal aj básne a príbehy. Potom však prišla Grace a celá rutina, na ktorú si dievčatá zvykli, sa rozpadla na prach. Grace bola Tanerova manželka a pritom žena, ktorá opovrhovala skoro všetkým, čo sa hýbalo aj nehýbalo. Jedinú úctu a rešpekt prechovávala k vyšším autoritám a staršiemu kúzelníkovi, ku ktorému prechovávala až vlezlú náklonnosť. Mladé slúžky znenávidela už na začiatku a život sa im snažila sťažiť čo najviac to bolo možné. Zakazovala Tanerovi, aby sa so slúžkami rozprával, nieto sa k nim choval ako k vlastným dcéram. Starý kúzelník, zaslepený láskou k tejto panovačnej žene, sa nechal absolútne ovládnuť a ovplyvniť.

Posledný rok Veninej služby plynuj oveľa pomalšie ako ten predchádzajúci. Dievčatko zažívalo nepekné časy a Ilian a Istar spolu s ňou.

Niekoľko dva mesiace pred koncom Veninej služby však Taner zomrel. Dievčatá samozrejme nedostali šancu prezrieť si jeho telo. Dostali len bezcitné slová od jeho manželky, ktorá sa stala čerstvou vdovou. Napriek tomu však nevyzerala smutne. Výraz jej tváre radosť z jeho smrti len potvrdzoval. Slúžky nemali možnosť sa ani len rozlúčiť. Nepríjemná vdova zaťahala za nitky a Ilian i Istar predala nejakému pánovi v hlavnom meste. Keďže Venu nenávidela zo všetkých troch najviac, bez zľutovania ju vyhodila na ulicu.

“Ten tvoj nevinný, tupý výraz nenávidím najviac zo všetkého! Už vypadni, nedokážem sa na teba ani pozerať. Nechápem, prečo ťa Taner zachráni, mohol si ťa obľúbiť a už vôbec nie to, ako ti mohol sľúbiť, že ťa bude učiť. To nesľúbil ani tým najlepším. Veď sa na seba pozri, si absolútne nemožná!” skríkla na ňu naštvaná vdova a s tým jej zatvorila dvere pred očami.

Vena znova zostala naprázdno a sama. Netušila, kde sa nachádza alebo čo má robiť. Jej jediné kamarátky boli ktovie kde a ona znova osamela v tomto temnom, krutom svete. Hoci na to nebol čas, nedokázala sa ubrániť slzám…

 

Schopnosti

Vena neoplýva nejakými špeciálnymi schopnosťami. Na svoj vek je prekvapivo bystrá, no nevie bojovať a ťažko povedať, či by nejaký meč vôbec dokázala zdvihnúť zo zeme. Pravdepodobne ani nie. Nevie plávať či jazdiť na koni a ani šplhanie jej nejde práve najlepšie. Snaží sa držať čo najviac v ústraní a schovávať v dave. Nemá totiž rada, keď je na ňu upriamená väčšia pozornosť. Má však predpoklady na veľa vecí. Len najprv musí zistiť na ktoré. Pri jej rýchlom učení by to ale nemalo robiť problémy.

 
 

Rodina

Matka Niré - Milá, obetavá a vzorná žena. Pre Venu bola nielen matkou, ale aj priateľkou. Tmavé vlasy zdedila mladá slečna práve po nej. Hoci zomrela, Vena len tak nezabudne na jej láskavý pohľad a príjemné tmavé oči.

 

Otec - Malé dievčatko nikdy nepočulo jeho meno a taktiež ho nikdy nevidelo. Niré sa o ňom dokázala zmieniť len v naozaj slabých chvíľach. I to však len jednou či dvomi vetami. Vena nevie, či vôbec žije. Netuší ako vyzerá alebo ako sa volá. Jedinou vecou si je však stopercentne istá. Zdedila jeho oči.

 

Otčim Derell - Nevlastný otec Derell, dávny priateľ jej matky bol výbušný sadistický alkoholik. Vena z toho obdobia, kedy u nich býval, nemá ani jednu dobrú spomienku. Práve on je človek, ktorého si spája s najväčším strachom. Jeho kruté oči a desivý úškrn sa doteraz objavujú v jej nočných morách a dokážu ju zobudiť zo spánku. Najviac ju však desí predstava, že by ju niekedy našiel.

 

Taner - Starý kúzelník bol pre Venu v postate druhým otcom, hoci ho tak nikdy nebrala. Faktom ale zostávalo, že jej zachránil život. Práve vďaka nemu spoznala svoje dve priateľky a dostala od neho meno Baen. Bola jeho obľúbenou slúžkou a vnímal ju skoro ako svoju dcéru. Keď zomrel, chýbal jej a nedá sa povedať, že jej nebolo smutno.

 

Majetok

Nevlastní nič okrem svojej slobodnej vôle. Všetko jej okrem jediného oblečenia a topánok bolo odobraté.

 

Kontakt

June, Katrina Elizabeth

Čas:   Ne
Stádium:   Dítě
Typ postavy:   Volná postava
Plat:   X zlatých

 


- Autor webu: Správce říše - Autor skinu: Morcelwen Poicë