Myerel Bán

Jméno: Myerel Bán
Druh: Kočkodlak 
Datum narození: 3.9
Věk: 17

Podoba: Vlastní drobnú, útlu, ale za to pevnú postavu, ktorá často klame dojmom krehkosti. Oválnu tvár jej obopínajú jemné prstence platinových vlasov, ktoré pri odraze slnka získavajú bledomodrý odtieň. Šedé oči jej obkolesujú husté mihalnice s ladným obočím. Pod pravidelným nosom má plné pery, vždy vytiahnuté do slabého a plachého úsmevu. Často sklopí hlavu tak, aby jej tvár nebola vidieť pod sklonom hustej ofiny. Na chrbte má dlhšie nepekné jazvy, ktoré už majú nejaký vek. Rúčky ma drobné ale i cez to sa naučila dobre narábať s dlhšími dýkami.

Keď sa rozhodne premeniť do mačacej podoby, radikálne sa jej stavba tela zmení na pevnú, pripomínajúca zdatného a mladého tigra. Srsť ma hustú, snehovú, ktorá už chladí pohľadom. Studené plaché oči sa v ten moment zmenia na zrak dravca, ktorý si nenechá nič ujsť.

Historie: Je mladá, veľmi mladá. Vo svete bytostí, ako je ona by sa dala porovnať len dieťaťu, čo sa len naučilo chodiť. I cez to si už zažila veľa a žije skôr samostatným, blúdivým životom. Narodila sa za zimnej noci v Beorských horách, kde vládla krutá zimná búrka. Po matke zdedila bielobu, na ktorú je hrdá a vďaka čomu ľahko zapadala v zasnežených vrcholkoch hôr. Lenže jej rodič žil divokým životom a skončila v rukách už dospelého brata.

Ten sa o ňu staral dlhú dobu, do jej 15 rokov a za ten čas sa dokázala i na neho naviazať. Učil ju základom lovu, premeny ale i sociálnosti, ktorá bola niekedy potrebná. I tak hlavne prvé roky žili len v zimných oblastiach, čo bolo pre ňu prirodzené. Mala síce viac súrodencov ale rozpŕchnutých po celom svete, ba ani teraz všetkých nepozná. Ani meno svojej matky.

V štyroch rokoch, kedy si poriadne uvedomovala samu seba a dokázala už ako tak uloviť hlodavce alebo vtáky, narazila na zraneného krkavca. Inštinkt jej síce kázal zabiť, ale niečo iné v nej zvíťazilo a rozhodla sa o neho postarať. Brat bol síce proti ale nakoniec ho u nich v skromnom ale v teplom srube ubytoval. Vytvorila si k nemu citové väzby, ktoré niekedy jej bránili jej prirodzeným inštinktom zabíjať. Brat v tom videl potenciálnu hrozbu pri jej výchove.

A keď sa raz vrátila domov z lovu, jej prvý kamarát bol preč. Dlho za to brata obviňovala, ale čo oči nevidia, to jej srdce zabudlo a všetko sa vrátilo do normálnych koľají.  Ako mala šesť, tak ju konečne zobral do najbližšej dediny na trhy.  Bolo to pre ňu niečo fascinujúce, nové. Toľko nových tvári, vôni, predmetov. Keby mohla, zobrala by všetko. Lenže boli obmedzený len na to, čo zarobili z predaja zvieracích kožušín.

Odvtedy chodila na trhy pravidelne, viazala nové kontakty ale nikdy vzťahy. Nepotrebovala ich. Aspoň si myslela, že jej stačí brat. Ako už bola na štvrtej sezóne, výnimočne ju zaujalo niečo nové – knihy. Síce váhala, ale nakoniec si pár kúpila, doniesla ich bratovi položila na stôl a riekla: „Nauč ma čítať!“

Brata to zaskočilo ale zároveň potešilo. Nepredpokladal, že niečo podobné bude potrebovať alebo chcieť. Ako šli písmenko po písmenku, slove po slovu, pomaly sa takto na ďalší rok dostali k písmu a dokonca i základom čísel. Milovala to. Nikdy nezisťovala, kde sa to všetko naučil brat. U neho tých záhad bolo viac. Tajomno nechala tajomnom a využívala túto príležitosť.

K pätnástim rokom sa dosť vecí zvrhlo. Ako prvé, ich začali napádať zvláštny tvorovia s neuveriteľne nepríjemne prenikavou vôňou, ktorú ich čuch zachytil snáď na 10 metrov. Bolo to obdobie, kedy sa už nespoliehala len na svoje mačacie pazúry ale brat jej vložil do ruky dýku. Začiatky boli ťažké, ľahko-neľahko sa ubránila. Pod vedením brata, onedlho pochytila základy. Ale viac už od neho získať nemohla...

Raz ich napadlo také množstvo, že ich nedokázali dokopy spočítať. Nastal zmätok, krik. Chcela som sa brániť, veľmi. Skočiť tam a trhať, ako mi len zuby dovolia. Ale brat ma chytil za límec a dosť dlhú dobu kričal, nech idem preč. Nech utekám. Skoro som tam ostala ale na jeho naliehanie a sľubom, že sa znova objaví, som začala utekať kade ľahšie. Zastala som, až keď som skončila u medvedieho jazera. Čakala som tam presne sto nocí a stojeden dní, dokým sa konečne dokázala postaviť na vlastné a ísť sa pozrieť na miesto ich domova.
Nenašla tam nič. Ani ich domov. Pár zhorených klád, z ktorých asi ich domov pozostával a nič viac. Pochopila to. Je mŕtvy. Preč. Už si ho nevráti späť...

Kontakt:

Skype - god.myerel
E-mail - myerelhyani@gmail.com

Rodina: Už nikdo
Majetek: Dlhšia dýka, Jednoduchý srub, Peniaze, oblečenie, Záklaný nábytok