Meno:

Volám sa Breton Leach.

Rasa:

Obyčajní človek.

Pohlavie:

Muž

Narodenie:

9. Duhovec 3245 (20 rokov)

Náboženstvo:

Bratstvo

Jazyk:

Ľudský jazyk.

Práca:

Som bojovník. Moje povolanie je môj meč.

Popis:

Nie som extra vysoký. Moja výška je 180cm. Váha 88kg.

Mám vypracovanú postavu, sú to roky a roky tréningu.

Moje telo je skôr atletické, som hlavne obratný a rýchli bojovník. Dokážem sa vyhýbať zásahom a

  pár krát som sa uhol aj šípom. Na ľavom ramene mám vytetovaní trojuholníkový amulet ktorý som dakedy dávno stratil. Oblečení som prevažne v mojom čiernom koženom brnení. Sám som si ho vyrobil presne na mieru. Koža nie je extrémne odolná ale ťažké železné brnenie by obmedzovalo moju pohyblivosť. Na chrbte mám svoj vlastnoručné vyrobený štít. Meč mám v pošve na ľavej strane.

Tento meč som už však nevyrobil. Je to jeden starý artefakt ktorý som našiel.

Dá sa povedať že celý rok každý deň som v mojom koženom brnení.

Charakteristika:

Som dosť náladový  a som dosť výbušní. Jeden čas sa smejem a o sekundu môžem mať také nervy že sa bojím či niekoho nezabijem. V hlave mi neustále behajú myšlienky. Myslím na rodinu a na to aký by som mal život keby som o ňu neprišiel. Nepotrebujem byť ľutovaní, nemám to veľmi rád. Dokážem sa o seba postarať sám. Nesmejem sa ak nie som okolo ľudí ktorých poznám. Neviem sa vyrovnať s tým koľko smrtí som videl a mohol som im zabrániť. Nemám však problém zabíjať ak je to nutné.

História:

Život boháča

Narodil som sa v bohatej šľachtickej rodine. Žili sme vo vlastnom hrade hlboko v lese. V sme boli len otec, matka, starý otec, dve sestra, brat a ja. Okrem toho tam bolo už len 200 vojakov ako ochrana hradu. Žilo sa nám fakt dobre. Moje sestry sa každý deň hrali na princezné a ja z bratom sme sa denne cvičili umenie so zbraňou, obranné umenie bez zbrane, streľba z luku a všetko čo sa boja týka. Učil nás to sám otec ktorý v boji premohol aj niekoľkých súperov naraz iba z krátkym mečom bez štítu. Občas s nami cvičila aj naša sestra Kristy. Mal som 6 rokov keď som prvý krát chytil do ruky meč. Otec mi ukázal pár výpadov mečom a od vtedy som meč z ruky nepustil. Začal som trénovať, každý deď som cvičil a každý deň som bol lepší. V tej dobe mal môj brat ešte len 4 roky. Cvičiť začal keď mal 5. Takže rok po tom čo som začal ja začal aj on.

Veľká strata

Mal som už 12 rokov. Z mečom som narábal lepšie ako dospelí bojovníci. Z bratom sme chodievali na súťaže ktoré sme stále vyhrávali. Striedali sme sa, raz som mal prvé miesto ja a raz zase on. Jediné čo sa zmenilo bolo počasie. Bolo to fakt divné, v okolí nášho hradu bolo neustále zamračené. Z lesov bolo v noci počuť divné zvuky a nezneli ako zvieracie či ľudské. Zvuky išli zo severnej strany. Na tej strane bolo veľká zemská trhlina, niečo ako otvorená jaskyňa. Jeden deň sa dedo rozhodol preskúmať tie zvuky a tak sa spolu z 30 vojakmi na koňoch vydali na sever. Otec bol zásadne proti, no starý otec bol ten ktorému patril hrad a okolie a preto ho nepočúval. Tak sa predvečer vydali zistiť čo sa tam každú noc deje. Slnko už zapadalo a dedo bol tesne pred cieľom. Našiel však niečo ohavné. Nemohol uveriť že by bol niekto schopný niečo takéto spraviť. Po zemi boli roztrhané telá ľudí, koňov a divokých zvierat. Nechápal čo to má znamenať a kto to spravil. A nechápal ako je možné že v noci nebolo počuť ľudskí krik. V tom pred nimi v kríkoch niečo zašušťalo. Starý otec sa otočil ku koňovi pretože tam mal zavesený meč. Zobral ho a keď sa otočil nemohol uveriť vlastným očiam.

Stálo pred ním mohutné šedé monštrum z rohami rastúcimi z čela. Starý otec sa nestihol spamätať a to monštrum ho už stihlo nabrať ako baranidlo.

Táto noc bola iná. Z otcom a bratom sme stáli vo veži vedľa hradnej brány a počúvali zvuky z lesa. Nič sme nepočuli. Po dvoch hodinách sa otec rozhodol že sa vydá za dedom, no nestihol to. Z lesa sa už valil dáky kôň a niesol dáku zranenú osobu. Stráže okamžite otvorili brány a kôň vbehol dnu. Bolo mi do plaču keď som to videl. Starý otec bol celý dobytí a ranení. Bol celý od krvi. Otec pribehol k nemu a pýtal sa ho čo sa stalo. Dedovi nebolo nič rozumieť, len si mrmral popod nos. Hovoril o dákych beštiách, o tom že ho naháňali po celom lese a o tom že máme obsadiť hradby či také niečo...

Bolo však neskoro. Nestihli sme zavrieť bránu a tie veci vbehli dnu ako keby boli doma. Tak ma trhlo že som skoro spadol na zadok. Otec dobehol za nami a povedal nám nech ideme do tunelu ktorý vedie popod horu preč z hradu. Z bratom sme utekali preč od bráni ale otec išiel priamo k nej z mečom v ruke a za ním armáda vojakov. Neviem čo sa stalo ďalej pretože sme zabehli za roh. Utekali sme naprieč chodbou keď nám do cesty vbehla jedna tá vec. Zastavili sme a chvíľu sme sa pozerali na seba. Brat stál za mnou a plánoval čo ďalej. Ja som na plány nemal čas a tak som tasil meč a utekal naproti smrti. Beštia sa rozbehla a napriahla mohutnú svalnatú ruku pripravená ničiť. Monštrum zaútočilo no ja som mu spravil kotrmelec po pod nohy, vyskočil a v otočke švihol mečom. Nikdy som nikoho nezabil. Táto vec však bola o hlavu kratšia. Z bratom sme utekali ďalej. Keď sme došli k tunelu matka s sestry tam už čakali. Zdalo sa mi ako keby to otec naplánoval, myslím že niečo tušil. Matka a sestry plakali. Nemohol som si dovoliť spraviť to isté, musel byť niekto na koho sa môžu spoľahnúť. Z námestia sa ozval veľkí výbuch, beštie zjavne postupovali. Museli sme sa ponáhľať a tak sme išli tunelom. V strede tunelu som pred nami počul tie isté zvuky čo vtedy lese. Srdce sa mi rozbúšilo ešte viac, myslel som že mi pukne. V tme pred nami sa zjavili tie beštie. Nevedel som čo mám robiť. Chytil som sa za amulet čo mi dal otec a dúfal v zázrak. Beštie už boli blízko. Nebolo úniku. V tom sa amulet rozpálil a zafarbil do modra. Odrazu z neho vyšiel modrá záblesk a to je posledná vec čo si z toho dna pamätám.

Drsné prebudenie

Keď som sa prebudil bolo už ráno. Nevedel som čo sa stalo. Amulet som už nemal, nemal som ani meč a štít čo som mal na chrbte zmizol. Postavil som sa zo zeme, celý zničení a boľaví ako keby som spadol z hradnej veže na kamennú podlahu. V tom som si spomenul čo sa stalo. Okamžite som sa rozbehol a hľadal hrad. Po dvoch hodinách blúdenia som došiel pred zničenú hradnú bránu. Všetko sa tam už rozpadávalo. Chodil som pomedzi kostry, ľudské kostry. Telá tých beštii tam neboli. Zaujímavé bolo že to tam bolo všetko rozpadnuté, zarastené a kostry? Bolo ešte len ráno a telá sa už rozpadli? Hľadal som otca ale nikde som ho nevidel. Zašiel som až do hradnej veže kde sa pás kostier. Na konci v rohu bolo jedna kostra, poznal som ho. Ten okrúhli amulet. Bol to môj otec. Zvalil som sa k nemu a plakal. Vôbec som nevedel čo mám robiť, všetci boli mŕtvi a ja som s tým nič nespravil. Mohol som im pomôcť ale nepomohol som im. V tom som si spomenul na matku sestry a brata. Boli v tom tuneli od ktorého si nič nepamätám. Neviem čo sa tam stalo. Prežili to? Pýtal som sa sám seba. Utekal som k tunelu no keď som tam dobehol... Tunel bol zasýpaný. Zvalil som sa vädla vchodu a hľadel do zeme. Prišiel som o všetko. O všetko čo som mal. A až potom som si to všimol. Spal som 10 rokov?(myslel som si) Bol som dáky väčší, vyzeral som už ako dospelí. Vôbec som to nechápal.

Tulák

Mal som 18 rokov, bezdomovec, zlodej možno vrah. Stal sa zo mňa odpad. Nie som tak úplne bezdomovec. Mám jednu starú búdku na konci mesta, jednu drevenú posteľ a jeden stôl. A samozrejmé veľa vína. Každý deň opitý. Oblečený v otrhaných handrách zo starým mečom v pošve. Víno kupujem za nelegálne zápasy. Aspoň niečo mi ide. Už je tomu rok čo som stratil celú rodinu. Teraz už čakám len na smrť ktorá sa mi dáko vyhýba. Dal som si spraviť tetovanie na ľavej ruke. Je tam môj starý amulet, posledná vec čo som mal po otcovi a aj tú som stratil. Raz som išiel po meste ako každý deň. Ľudia sa mi dosť vyhýbali, bolo to asi tým smradom. Ani neviem kedy som sa naposledy umýval. V tento deň sa stalo však niečo s čím som nepočítal, inak by som sa umyl a poriadne obliekol. Pred trhom som vidiel jednu peknú babu. Vyzerala že je z bohatej rodiny, nechápal som čo tam robí. Bol by som však blázon keby som šiel za ňou. A tak som išiel do krčmy hneď naproti. Bol som tesne pred vchodom do krčmy keď odchádzala, samozrejmé som sa za ňou trochu obzrel. Vybrala sa do uličky zlodejov, ona to zjavne nevedela. Keď tam vošla vybrali sa za ňou dvaja chlapi zo zlými zámermi. Tak som si odpustil obedné pivko a vybral sa za ňou. Išiel som uličkou a takmer som si vybral zlí smer. Už som chcel isť rovno no zlodeji už vykonávali svoju práva v uličke na ľavo. Chcel som tasiť meč keď som si všimol že ho nemám. Jeden ju držal u steny a ten druhý... Zistil som že nejde len o krádež ale aj o znásilnenie. Tak som sa za nimi rozbehol. Tí dvaja boli asi dosť zaskočení, stihli už len otočiť hlavy keď som skočil a oboch ich kopol do hlavy. Zjavne bolo prekvapená aj tá baba. Zase sa stalo dosť nečakané, od kedy také baby skáču na takých potrhaných smradochov ako ja? Ponúkla mi dáko odmenu, ja som však nič nechcel. Ponúkla mi ešte jedlo, víno, kúpeľ a oblečenie. Tak to som nemohol odmietnuť. Tento deň bol v skutku dobrí. Najedol som sa a po dlhej dobe som vyzeral ako človek. A aj niečo viac... Všimla si moje tetovanie, ten talizman. Vraj to už niekde videla. Odporučila mi jedného človeka ktorý o tom niečo vedel. A tiež mi povedala niečo o tom meči. Zistil som že to je vzácny artefakt. Ten meč som našiel v jednom chráme... Tak som si zbehol po meč do svojej búdy a našťastie tam ešte bol. Keď som sa vrátil, ponúkla mi výbavu, brnenie... Nechcel som však ani to a tak som jej navrhol že si tú výbavu vyrobím sám. Vlastne som sa jéj zabudol spýtať na meno, a keď som to už konečne spravil... Bola zase zaskočená ako vtedy keď som ju zachránil. Volá sa Ann. Poslední krát som sa s ňou rozlúčil a povedal jéj že sa možno ešte vrátim. Vybral som sa vlastnou cestou. Za amuletom ktorý zničil moju šancu zachrániť moju rodinu.

Schopnosti:

Od mala som sa učil bojovať z mečom a zo štítom. No povedal by som že z mečom bez štítu mi to ide lepšie. Som trénovaní bojovník. 6 rokov som trénoval a poslednú dobu mám veľké skúsenosti z bojov na život a na smrť. V boji som zatiaľ nebol zranení. Celé dni som na nohách, neustále chodím alebo bežím. Fyzičku mám z môjho profilu dosť dobrú.

Umenie s mečom 4/7

Umenie so štítom a mečom 3/7

Obranné umenie bez zbraní a štítu 4/7

Streľba z luku 3/7

Beh 4/7

Rodina:

O rodinu som prišiel keď som mal 12. No stále verím že to moje sestry, matka a brat vtedy prežili. Možno že ten modrý záblesk zasiahol aj ich a oni sa zobudili po piatich rokoch niekde úplne inde. Sestry som mal úplne u tela, možno že to aspoň oni prežili.

Bordor Leach: Môj otec, najodvážnejší a najlepší bojovník akého som poznal. Bil sa až do poslednej chvíle no prevaha súpera boli veľmi veľká. Trénoval ma v boji z mečom. Pripravoval ma na to ako prežiť v divočine, trénoval ma v behu. Kým som nezabehol určití čas nemohol som skončiť, za čo mu vďačím, aj keď sa mi to v teda zdalo tvrdé. No vedel čo robí, myslím že ma pripravoval na to čo sa má stať.

Hedulka Leach: Moja matka. Ľutujem že som s ňou netrávil viac času. Väčšinu času som trávil z otcom alebo bratom.

Vlcko Leach: Môj starý otec.

Barbucha Leach: Moja sestra. Meno po matke.

Kristy Leach: Moja sestra.

Malakam Leach: Môj brat. S ním som trávil najviac času.

Majetok:

Oblečenie:

Nosievam svoje čierne kožené brnenie. V prípade moja mám aj svoju čiernu helmu. Vyrobil som si ju u dievky čo som stretol. Na zimu mám aj jeden veľkí kožuch z medveďa. Dlhí po kolená. V zime pekne hreje, zima v ňom fakt nie je. Mám dlhé čierne kožené nohavice. Mám ťažké kvalitné kožené topánky. Dávajú sa s nimi dobré kopy.

Zbrane:

Dlhý čarovní meč – Našiel som ho v jednej hrobke. V ničom nevyniká. Proste som nemal na to kúpiť si ho.

Stredne veľkí čierny okrúhly štít z dvoma polkruhovímy výrezmi – Štít som si vyrobil. Z vonku je obalený tenkou vrstvou kovu a z dnuka je drevo. Takže je to celkom ľahký štít.